Fragrance of Feelings

Chapter 35

"To všetko je kvôli tým sprostým opätkom!" rozčuľovala som sa, kým sme pešou chôdzou kráčali do jedného z hotelov v Seattli, kde svitala nádej na pokojnú noc.

Prevažná väčšina okoloidúcich ľudí sa za nami unesene obzerala, no zatiaľ sa nenašiel jediný odvážlivec, ktorý by prekonal bariéry mojej sálajúcej negativity, pobehol by k nám a vytvoril tým ďalší druh šialenstva. Aspoň na odstrašovanie ľudí som bola fakticky užitočná.

Flynn sa zasmial. "Ach tak, Rose, takže mi chceš povedať, že bez nich by si nespadla?"

Zavinula som sa hlbšie do saka, ktoré mi požičal a venovala som mu šeredný pohľad. "Samozrejme, že nie! Nie som žiadna troska!"

"Kto tvrdí, že si troska?" nadhodil Flynn a šikovne preskočil väčšiu kopu snehu, ktorá sa stále neodhrnutá povaľovala na chodníku. "Iba nevieš chodiť."

"Viem chodiť!" hnevala som sa i naďalej, zatiaľ čo som bizarným spôsobom popierala vlastné tvrdenia tým, že som Flynnovi podávala ruku za účelom bezpečného prechodu pomedzi zľadovatené plochy.

Flynn uštipačne mľasol perami. "Samozrejme. Máš lepšie nacvičenú chôdzu, než modelky na pódiu."

"Och, sklapni," odvrkla som a spolu s precíteným prevrátením očí som ho lakťom drgla do boku.

Flynn ma však odbil typickou vlnou zvonivého smiechu, vďaka ktorému sa na nás uprelo azda najviac pohľadov za posledných pätnásť minút. Nepriaznivo sa mi vkradli priamo pod kožu a mne po prvýkrát skutočne došlo, čo ich vysielatelia robia. Súdili ma. Bez zábran.

"Ber to pozitívne, aspoň si im spestrila program," neprestával si zo mňa uťahovať, "tieto vojnové večierky bývajú príšerne nudné."

"To bude možno tým, že ich účelom je uctenie si pamiatky," zasvätila som ho.

Flynn mávol rukou. "Nuda."

Neisto som podvihla kútiky úst v úmysle usmiať sa na okoloidúce dievča, ktoré na nás šlo doslova nechať oči, no môj pôvodný úmysel sa stratil kdesi medzi vločkami padajúceho snehu, a tak som pôsobila skôr zamračeným dojmom. Potlačila som nutkanie vyzuť sa z tých poondiatych topánok a kráčať po ľadovej ploche bosá. Miesto toho som nemilo mihla obočím. Zhlboka som sa nadýchla a obrátila sa späť k Flynnovi.

"Mal by si byť trochu vďačnejší za to, že nám predošlé generácie vybojovali slobodu," navrhla som provokatívne.

Akurát sme míňali skupinku tínedžeriek, ktorým pri pohľade na Flynna padli sánky až kdesi do nádielky snehu, ktorá sa rozvaľovala na zemi. Jedna z nich začala vyskakovať prinajmenšom tri metre do vzduchu, pričom jasavo výskala, no Flynn sa ani neunúval otočiť na ne hlavu. Akoby mal v mysli filter, ktorý úplne eliminoval akékoľvek vonkajšie fanúšikovské podnety.

"Nehovorím, že nie som vďačný," poznamenal, "len nevidím zmysel v tom, aby sa stretli najbohatší ľudia na planéte, najedli sa, pozreli si každoročne rutinný program a nazývali to uctením si pamiatky."

Prirodzene, v tom momente som to za žiadnych okolností nemohla pripustiť, ale vo svojej podstate mal pravdu. Vízia boháčov, ktorí na vlastnej koži azda nikdy nepocítili desivé následky vojny, sa mi protivila rovnako, ako každému príčetnému človeku.

Rozhodla som sa mu neodpovedať. Miesto toho som zrak uprela na chodník v úmysle ubezpečiť sa, že mi nehrozí žiaden ďalší pád. Pohľad mi padol na Flynnove snehom domočené topánky, a keď s čľapotom dopadol do ďalšej mláky roztopeného snehu, členky mi ofŕkali chladné kvapky špiny od podrážok obyvateľov Seattlu.