Fragrance of Feelings

Chapter 3

"Môžem si sem prosím sadnúť?" potichu som zašepkala.

Pozrel na mňa, so zdvihnutým obočím si ma premeral od hlavy až po päty a potom sa rozhliadol po autobuse. Všetky sedadlá však už boli plné a z jeho tváre nešlo vyčítať ani jedinú emóciu. Napokon neochotne zložil svoju tašku zo susedného sedadla na zem bez toho, aby niečo povedal.

Premýšľajúc nad tým, čo je jeho problém, som si sadla a v ušiach sa mi okamžite roztancovala známa melódia, ktorá poriadne nahlas kričala z jeho slúchadiel.

"Rolling Stones?" spýtala som sa s úsmevom.

Opäť na mňa pozrel, no jeho oči boli prázdne ako ulice hlboko v noci. Takmer nebadane prikývol a ja som z jeho reakcie poriadne znervóznela. Vtom sa autobus pohol a všetky svetlá sa zhasli.

"Prepáč, si odtiaľto?" znovu som na neho prehovorila. V tme som ho takmer vôbec nevidela.

Tentoraz na mne jeho oči nespočinuli, ba ani nepohol hlavou. "Nemyslím si, že ti nejako pomôžem."

Jeho hlas bol vysoký a zvučný a som si istá, že za iných okolností by bol určite príjemný. Teraz bol však plný nezáujmu a silného odporu, akoby som mu práve kazila najlepšie momenty jeho života.

Fajn. Čo urobím teraz? Mama ma varovala, že tu sú ľudia ako z úplne inej planéty. A vôbec, čo si o sebe myslí? Vyzerám snáď ako nájomná vrahyňa? Prídem ho v noci vykradnúť, ak mi povie, že býva tu nablízku?

Kolená sa mi chveli. Nielen, že bola treskúca zima a outfit, ktorý mi firma dovolila, ani náhodou nezodpovedal kanadskému počasiu, ešte do toho som mala úzkosť z tohto hlúpeho nadutého chalana. Vyčerpanie mi ozlomkrky boxovalo do spánkov.

To zvládnem. Už som predsa zažila aj väčšie stavy bezmocnosti. Teraz sa zhlboka nadýchnem a vyriešim to bez zbytočného stresu. Všetko dobre dopadne.

S malou dušičkou som siahla do kabelky pre svoj telefón a vytočila som jediné kanadské číslo, ktoré som mala.

"Prosím?" ozvalo sa po pár nekonečných pípnutiach.

Telom mi prebehla vlna dojatia.

"Ahoj Daphne, to som ja, Laura. Veľmi ma mrzí, že ti nedám pokoj ani neskoro v noci, no som v autobuse a naozaj nemám ani len tušenie, kde mám vystúpiť."

"O čom tu meleš? Veď vieš, že ešte nespím. Povedz mi ešte raz tú adresu, kočka."

"4828 Marguerite Street."

"Tak to myslím, že bude niekde v blízkosti autobusovej zastávky na Cambie Street," uvažovala Daphne.

Zaostrila som na digitálnu tabuľu vpredu pri vodičovi.

"Daphne, taká tu nie je. O pätnásť minút budem na Dunsmuir Street, o štyridsať minút na Georgia Street, o päťdesiatpäť minút na Granville Street,..."

"Granville Street?"

"Áno, o päťdesiatpäť minút."

"Do akého autobusu si nasadla?"

"Prosím?"

"Si v zlom autobuse."

Srdce mi vyskočilo až do krku. Nie, že by som netušila, že takéto veci sa stávajú úplne bežne, a to najmä keď prídete do mesta, v ktorom je šesťkrát vyšší počet obyvateľov, než v tom, v ktorom žijete. Nikdy by mi však nenapadlo, že sa to stane aj mne. Je to vlastne celkom irónia vzhľadom na nepoľavujúce príhody a okolnosti, ktoré ma sprevádzali celým mojím životom. Mohla som tušiť, že niečo nečakané príde aj tu.