Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER BX †

Rokfort, Anglicko

„Tak už to konečne vyklop!" kričal po mne.

„Držíš ma tu úplne zbytočne. Ja Ti nemám čo povedať!" kričala som naspäť.

„Kde je?" nenechal sa odbiť.

„Kde je kto?" nechápala som.

„Nehraj na mňa hlúpu." čudovala som sa, že mu od nervov už netiekla pena z úst. „Kde si ho ukryla? Kde si ukryla svoje dieťa?"

„Moje dieťa?" hrala som nevedomú. „Ja žiadne dieťa nemám! Potratila som!"

„Neklam!" zamieril na mňa prútikom. „Ja viem, že žije! A veľmi dobre viem, že si tiež počula tú veštbu a preto si ho ukryla! Crucio!"

Telom mi prešla neskutočná bolesť a z hrdla sa mi vydral výkrik, ktorý by niekomu aj potrhal ušné bubienky. Nedokázala som vtedy na nič myslieť. Ani na svojho syna. Ani som si na neho nemohla dovoliť myslieť, pretože viem, že by ma to oslabilo, a tým by Temný pán získal informácie, pre ktoré teraz nastavujem svoj život.

Keď som otvorila oči, na malý moment som videla rozmazane, že som po chvíli prišla na to, že som v nemocničnom krídle.

Posadila som sa. V hlave mi to neskutočne dunelo, akoby sa mi mala rozletieť. Bolelo ma hrdlo a mala som upchatý nos. Keď som si kýchla do ticha miestnosti, zo dverí na konci vybehla vyplašené madam Pomfreyová.

„Takže už si hore." poznamenala a prešla až ku posteli, na ktorej som ležala.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa.

„Spadla si do jazera. Ľad pod tebou povolil. Mala si neskutočné šťastie, že v tom momente šiel okolo Hagrid, ktorý Ťa zachránil. Stalo sa to včera popoludní, teraz je pondelok ráno. Bolo by dobré, keby si tu ešte dnes zostala a ja sa posnažím, aby si už zajtra ráno mohla nastúpiť na vyučovanie. Keď si spala, podarilo sa mi zraziť Ti teplotu, ale musíš mi povedať, čo Ťa bolí, aby som vedela, čo Ti mám dať ďalej." hovorila.

„Iba mi treští v hlave akoby mi mala vybuchnúť, a potom už ma bolí len hrdlo." povedala som.

„Dobre, tak si ľahni. Ja zatiaľ zoženiem, čo je treba." milo sa na mňa usmiala a odišla.

Ľahla som si naspäť a hľadela do stropu.

­__________________________________________________________

Nejakým spôsobom som zaspala. Zobudila som sa až na to, ako si niekto sadol na moju posteľ. Otvorila som oči a pozrela sa na Severus.

„Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo si zase robila?" spýtal sa rovno bez pozdravu.

„Áno, už je mi lepšie. Ďakujem za opýtanie." poznamenala som sarkasticky.

Zhlboka si povzdychol a prevrátil očami.

„Bože, bola som sa korčuľovať na zamrznutom jazere, ľad podo mnou povolil a ja som spadla to tej ľadovej vody." povedala som.

„A to si si nemohla dávať väčší pozor?" pokáral ma.

„Ako som ja mala kurva vedieť, že sa ten debilný ľad podo mnou preborí?" rozčúlila som sa.

„Ty nehreš!" treskol mi po hlave.

Iba som na neho zazrela.

„A mimochodom, doniesol som Ti dnešné preberané učivo." povedal a položil s buchotom na nočný stolík knihy a pár pergamenov.

„Super, díki." poznamenala som.

Postavil sa na odchod. Keď už bol skoro pri dverách, som si na niečo spomenula.

„Počkaj." zavolala som.

Zastavil a otočil sa.

„Čo?"

„Keď som stratila vedomie, tak som mala, neviem, či sa to dá nazvať ako vidina či spomienka, ale bola som v akejsi kobke s akýmsi chlapom, ktorý sa ma pýtal..." zasekla som sa.

„Na čo sa Ťa pýtal?" spýtal sa naliehavo Severus a v hlase mu bolo počuť, že má strach.

„... na moje dieťa." povedala som potichu.

„Čo si ďalej videla?" podišiel naspäť k mojej posteli.

„Potom už len na mňa vyslal kliatbu Cruciatus a zobudila som sa tu." dokončila som.

Z ničoho nič mi položil dlaň na čelo, akoby z mojej hlavy mohol dostať všetko, čo tam je, keď sa zrazu otočil a zmizol preč tak rýchlo, než som to vôbec stihla postrehnúť.