Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER BY †

Rokfort, Anglicko

V utorok ráno som začala najlepšie. Myslím, že lepšie už sa nedalo. Zakiaľ som si v kúpeľni umývala tvár, podarilo sa mi spláchnuť si kontaktné šošovky do odtoku. Áno, trochu som Vám zabudla zmieniť, že nosím kontaktné šošovky. Mám aj okuliare, ale šošovky mi vyhovujú viac. Hlavným dôvodom prečo, je to, že mi prekrývali skutočnú farbu mojich očí na čiernu.

Lenže teraz, keď ich nemám, som videla akurát tak úplné hovno. Teda, nie že by som bola úplne slepá ako patrón, ale videla som rozmazane, čo mi trochu sťažovalo orientovať sa. Mala som ešte jedny náhradné, keby sa tým prvý niečo stalo, no problém bol v tom, že boli v mojej izbe. Spokojne si odpočívali vedľa mojich dioptrických okuliarov v šuplíku nočného stolíku.

„Madam Pomfreyová!" zakričala som, keď som vyšla z kúpeľne von.

„Áno, drahá, čo potrebuješ?" spýtala sa ma.

„Mohli by ste, prosím, zavolať profesora Snapea?" spýtala som sa.

„Ale iste, moment." povedala a zostalo ticho.

Prešla som pomaly k najbližšej posteli a sadla si.

Čakala som nejakú dobu, než sa konečne objavil.

„Čo sa stalo?" započula som strach v jeho hlase.

Zdvihla som hlavu a pozrela sa na čiernu šmuhu medzi dverami. Trochu som prikrčila oči a snažila sa zaostriť. Nakoniec som po chvíli rozoznala svojho brata.

„Nebudeš mi veriť, ale podarilo sa mi spláchnuť si šošovky do odtoku." povedala som.

Rozoznala som, ako si prešiel rukou po tvári.

„Nebudem sa k tomu vyjadrovať." poznamenal.

„Som Ti plne vďačná." poznamenala som a nechala som ho, aby ma chytil za lakeť a pomohol postaviť sa.

„Máš náhradné?" spýtal sa.

„Samozrejme, že mám. Ale možno by som Ti bola vďačná, keby si mi bol zohnal ďalšie." povedala som.

„Pokúsim sa o to, ale aspoň by si mohla pri sebe nosiť aj okuliare." povedal, zakiaľ ma viedol do žalárov a odtiaľ do izby.

Nespokojne som cmukla.

„Ale prosím Ťa, vyzeráš úplne normálne v tých okuliaroch. Nechápem, čo máš furt za problém." poznamenal.

„To preto, pretože ty si nikdy žiadne okuliare nosiť nemusel." poznamenala som.

__________________________________________________________

Zvyšok cesty už sme boli ticho, než sme konečne došli do izby. Vytrhla som mu svoju ruku a pomaly prešla k nočnému stolíku. Otvorila som prvý šuplík, schmatla okuliare a nasadila si ich.

„Konečne." poznamenala som, keď som konečne videla ostro.

Otočila som sa a pozrela sa na Severusa. Na malý moment som postrehla, že sa jemne usmial, keď ma zbadal v okuliaroch. No ako rýchlo sa úsmev objavil, tak aj zmizol.

„No, keďže raňajky si prešvihla, stíhaš ísť akurát tak na hodinu." povedala.

„Super." povedala som s kyslím úsmevom. „Len si nasadím šošovky a pôjdem."

„Prečo si nenecháš okuliare?" spýtal sa.

„Pretože nechcem, aby niekto videl moju skutočnú farbu očí?" opýtala som sa naspäť.

„Vieš čo, nebudem sa s tebou o tom hádať." zdvihol ruky pred seba na znak rezignácie. „Inak, aby som nezabudol."

Pohrabal sa vo vrecku čierneho habitu a vytiahol malý kúsok pergamenu.

„Nie som zrovna nadšený z toho, že si to musím dať, ale na." podal mi ho.

„Čo to je?" spýtala som sa a pozrela sa na malý kúsok papiera.

„Neviem, nečítal som to." povedal a odišiel.

Neriešila som ho a otvorila pergamen. Písmo som automaticky poznala. Správa bola od Siriusa. Odkedy začiatku školského roka sme si dopisovali. Samozrejme, že o tom Severus vedel a nebol z toho zrovna moc nadšený. Sirius mi listy posielal vždy, kedy sa dalo. Bavili sme sa väčšinou o tom, ako ide škola, ako sa má Harry a tak. Nebolo to nič moc extra. Asi sa len snažil obnoviť naše priateľstvo, čo sme mali kedysi.

Potom sa odniekiaľ dozvedel, že som začala chodiť s Fredom a listov bolo stále menej. Ale prisudzovala som to tomu, že mal asi kvôli rádu dosť roboty a taktiež s ním vraj býval Remus. Aj ten sa raz za čas ozve, ale moc mi toho nemôže napísať o tom, čo robí.

Pustila som sa do čítania:

„Spomenieš si ešte na moje meno?

A na tú bodu, kedy to všetko začalo.

Kedy si naša láska prebojovala cestu na povrch.

Tú cestu plnú klamstiev a neprajníkov, ktorú ukážkovo zdolala.

Že aj po toľkých rokoch odlúčenia, keď Ťa znovu vidím, vo mne horí to isté, ako v ten prvý deň."

Zaujímavé. Vôbec som nepochopila, aký to má mať význam. Prečo by mi Sirius posielal báseň, to predtým robil ten tajomný Anioł, ktorý sa mimochodom už dosť dlhú dobu vôbec neozval. Asi na mňa zabudol. Nechala som to tak, vložila lístok do batohu a odišla na hodinu.

No nedalo mi to a po ceste dolu po schodoch do spoločenskej miestnosti, som sa pohrabala v batohu a tú báseň vytiahla. Počkala som až prejdem cez priechod a po chodbe som si ju prečítala aspoň dva krát. Vôbec som tomu nechápala, čo tým chcel básnik povedať.

Lístok som si tentokrát vložila do vrecka habitu, lebo som sa k nemu plánovala určite ešte dneska vrátiť, že sa mi podarí zistiť jeho význam. Lenže, keď som vyšla zo žalárov, donútilo ma to zaspomínať si na chvíľu, keď som sa so Siriusom prvý krát stretla. Teda, chápete ako to myslím.