Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER CO †

1996

Grimmauldovo námestie 12, Londýn, Anglicko

„Neboj sa, všetko nakoniec dopadne dobre." povedal a prešiel mi rukou po vlasoch. „A zase budeš šťastná."

„Nesľubuj niečo, čo nemôžeš splniť." povedala som mu a odtiahla sa.

Videla som, ako sa na moment zamračil.

„Dida, ktorú si pamätám, tá by sa tak jednoducho nevzdala. Tá by bojovala pre šťastný koniec."

„Lenže tá Dida už neexistuje!" zvolala som. „Ty to stále nechápeš? Žiješ v minulosti!"

„Čo tým chceš povedať?" zamračil sa na mňa ešte viac.

„Ty stále čakáš to, že bude všetko tak, ako bolo na škole. Pretože Harry vyzerá skoro ako kópia svojho otca, tak očakávaš, že sa bude správať presne ako James. Aj ja mávam spomienky na Jamesa, keď sa na Harryho pozriem. Lenže stále viem to, že to nie je James! Lenže ty to tak vôbec nevidíš.

A mám taký istý pocit, že mňa tak vnímaš rovnako. Pozeráš sa na mňa, lebo vidíš vo mne tú Dianu, ktorú si kedysi poznal, a ktorú si možno kedysi miloval. Lenže ja nie som ona! Ja si z väčšej časti z minulosti nič nepamätám. Vieš jak strašne je to pre mňa frustrujúce.

Priznám sa ti, že som sa nechcela vrátiť späť do čarodejníckeho sveta. Keď som to začala všetko vnímať, ako si všetci pamätáte moje minulé ja. Severus, Remus... ty. Snažím sa, každý deň sa strašne snažím si spomenúť, lenže to nejde. Mal ma radšej zabiť, keď mal príležitosť. Všetkým by sa bolo žilo lepšie."

Stála som tam, prudko som dýchala a hľadela na Siriusa s očakávaním, čo povie. Už aj otváral ústa, ale potom ich hneď zaklapol, zazrel na mňa a zase odo mňa odišiel tak, že za sebou treskol dverami, až sa pohli riady na linke.

Zostala som v kuchyni stáť sama.

__________________________________________________________

Celú noc som vôbec nespala. Buď som sa len prehadzovala alebo bezcieľne hľadela do stropu. Dúfala som však, že ma v noci nikto z ostatných nepočul. Kufor, ktorý som tu mala odkedy sme sem prišli, som vôbec nemala vybalený. Iba som tam natlačila veci, čo som mala včera na sebe a obliekla si čisté vec. Ostatné potom v Rokforte nachystám domácim škriatkom na opranie.

Vyšla som z izby von a pozrela sa na dvere do Siriusovej izby. Prehltla som nutkanie zaklopať na ne a vydala som sa dolu do kuchyne si spraviť aspoň kávu, pretože som nebola moc hladná.

Celý dom sa mi zdal akýsi moc tichý. Hádam ma tu nezabudli?

__________________________________________________________

Došla som až dolu do kuchyne, a keď som sa pozrela na hodiny, zistila som, že je ešte len päť hodín ráno. Takže ma tu nezabudli, to ja len nemám poňatia o tom, ako moc rýchlo plynie čas.

Podišla som ku kuchynskej linke a spravila si kávu. Keď už som ju mala naliatu v šálke, rozmýšľala som, či si mám do nej vôbec dať cukor alebo si už nič sladké v živote dovoliť nemôžem.

Niekto prešiel poza môj chrbát. Ani som sa nemusela otočiť, aby som zistila, kto to je. Kolínska a moje rýchlo bijúce srdce mi to prezradili. Otočila som sa a pozrela sa na Siriusa, no ten mi však pohľad nevenoval. Bez slova si spravil kávu, prešiel okolo mňa a sadol si za stôl, aby mohol študovať Denného proroka.

Otočila som sa naspäť ku kuchynskej linke. Snažila som sa zadržovať slzy. Lenže ruky sa mi neskutočne striasli, čiže som musela položiť hrnček späť na linku. Lenže to bolo moc prudko a rozbila som ho takých spôsobom, že som sa obliala tou ešte horúcou kávou.