Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER CT †

Rokfort, Anglicko

Keď sa to všetko rozpustilo, vrátila som sa so Sevom späť do jeho kabinetu, aby som si mohla spraviť domáce úlohy. Mlčali sme celý čas. Keď už som mala všetko hotové a bola som pripravená na odchod, požiadala som ho, aby ma odhlásil z hodín veštenia.

__________________________________________________________

Marec sa premenil na Apríl a učitelia nám medzitým stále pripomínali blížiace sa skúšky VČÚ. Tých som sa vôbec nebála. Popravde mi bolo úplne jedno, aké výsledky dosiahnem.

Medzitým sme na stretnutiach DA začali pracovať na Patronusoch. Teda, ostatný začali. Ja som toto zaklínadlo ovládala. Môj Patronus je veľký huňatý pes, presne taký istý, ako Sirius keď je premenený.

Harry nám stále pripomínal, že vyčariť Patronusa uprostred jasne osvetlenej triedy, keď nie sme v ohrození je celkom iné, ako vytvoriť ho zoči-voči niečomu takému, ako je dementor.

„Och, nekaz nám radosť." veselo mu povedala Čcho a hľadela na svojho Patronusa v podobe labute. „Sú také pekné!"

Bolo to na poslednom stretnutí pred Veľkou nocou.

„Nemajú byť pekné, majú Ťa chrániť." trpezlivo pripomínal Harry. „Potrebovali by sme prízrak alebo čo. Tak som sa to učil ja – vyčaril som Patronusa, keď prízrak vzal na seba podobu dementora..."

„Ale to by bolo strašidelné!" zhrozila sa Lavender, ktorej z prútika vychádzala len obláčiky striebornej pary. „Mne to aj tak nejde."

Aj Neville mal s Patronusom problémy.

„Musíš myslieť na nejakú šťastnú chvíľu." pripomínal mu Harry.

„Veď sa snažím." nešťastne odpovedal Neville.

Povzbudivo som ho chytila za rameno.

„Neboj sa, zvládneš to." usmiala som sa neho.

Všimla som si, že ma Fred pozoroval.

Dvere núdzovej izby sa otvorili a zatvorili. Všimla som si nikoho, kto by bol vošiel dnu, až pokiaľ všetci nezostali ticho. Všetci sa pozerali na domáceho škriatka, ktorý mal na hlave asi osem vlnených klobúkov a ťahal Harryho za habit.

„Ahoj, Dobby!" oslovil ho Harry. „Čo tu... Čo sa stalo?"

Škriatok na neho nevyvaľoval oči a triasol sa od strachu.

„Harry Potter, pane... Dobby prišiel pána varovať... ale domácim škriatkom pohrozili, aby to nepovedali..."

Zrazu sa rozbehol hlavou oproti stene. Harry ho chcel zastaviť, ale škriatok sa vďaka ôsmim klobúkom iba odrazil od steny. Hermiona s niektorými dievčatami zvýsklo od strachu.

„Čo sa stalo, Dobby?" spýtal sa Harry a chytil ho za ruku.

„Harry Potter... ona... ona..."

Dobby sa voľnou rukou udrel do nosu a Harry ho chytil aj za tú. Prepadol ma strach.

„Kto ona, Dobby?"

„Vie to!" šepla som.

„Umbridgeová?" povedal Harry.

Dobby prikývol a potom sa pokúsil tresnúť si hlavu o Harryho koleno.

„Čo je s ňou? Dobby... nedozvedela sa o tejto... o nás... o DA?"

Odpovedať úplne sršala zo škriatkovej tváre.

„Ide sem?" spýtal sa potichu.

Dobby zakvílil.