Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER CL †

Nemocnica svätého Munga na čarovné choroby a zranenia, Londýn, Anglicko

Poobzerala som sa dookola a na izbe bolo neomylne poznať, že je trvalým domovom jej obyvateľov. Pri posteliach mali oveľa viac osobných vecí, než bolo v Arthurovej izbe. Napríklad stena nad záhlavím Lockhartovej postele bola vytapetovaná jeho portrétmi, na všetkých sa žiarivo usmieval a kýval návštevníkom. Na mnohé z nich sa podpísal detským písmom, každé písmeno bolo osobitne.

Len čo ho liečiteľka usadila do kresla, Lockhart si pritiahol novú kôpku fotografií, chytil brko a všetky začal horúčkovito podpisovať. Ja som sa opäť postavila vedľa dverí.

„Môžeš ich ukladať do obálok." kázal Ginny a po jednom jej podpísané fotografie hádzal do lona. „Nezabudli na mňa, viete, veru nie, ešte stále dostávam kopy listov od obdivovateľov... Gladys Gudgeonová mi píše každý týždeň... Keby som len vedel prečo... Asi preto, že tak dobre vyzerám..."

Na posteli oproti ležal smutný čarodejník so sivou tvárou a hľadel do stropu, niečo mumlal a zdalo sa, že vôbec nevie, čo sa okolo neho deje. O dve postele ďalej ležala žena s celou hlavou zarastenou srsťou. Na konci izby dve postele oddeľovali kvetinové závesy, aby mali pacienti a ich návštevníci trochu súkromia.

„Nech sa páči, Agnes." veselo sa prihovorila liečiteľka žene so zarastenou tvárou a podávala jej malú kôpku vianočných darčekov. „Vidíte, nezabudli na Vás. A Váš syn poslal sovou poštou list, že Vás príde navštíviť. To je milé, však?"

Agnes niekoľkokrát nahlas zaštekala.

„A pozrite, Broderick, Vy ste dostali črepník s kvetinou a pekný farebný kalendár. Každý mesiac je na ňom iný hipogrif. Hneď tu bude veselšie, však?" prihovorila sa liečiteľka mumlúcemu mužovi a motala sa okolo neho.

Dosť nepeknú kvetinu s dlhými pokyvkávajúcimi úponmi postavila na nočný stolík a kalendár prútikom pripevnila na stenu.

„Ó, pani Longbottomová, Vy už idete?"

Závesy pred posteľami na konci izby sa roztiahli a uličkou medzi posteľami prechádzali dvaja návštevníci – impozantná staršia čarodejnica v dlhých zelených šatách, s moľami prežratou líščou kožušinou okolo krku a končistým klobúkom vyzdobeným vypchatým supom, a za ňou sa vliekol absolútne deprimovaný Neville.

„Neville!" počula som, ako zvolal Ron.

Neville nadskočil a pričupil sa.

„To sme my, Neville!" veselo sa mu prihováral Ron a vstával. „Videl si... Lockhart je tu. Koho si bol navštíviť?"

„To sú tvoji priatelia, Neville, zlatko?" spýtala sa jeho stará mama milo a všetkých si ich obzrela.

Neville sa tváril, akoby bol radšej kdekoľvek inde na svete, len nie tam. V tvári bol červený a nikomu z nich sa nepozrel do očí.

„Ach, áno." hovorila stará mama a vystrčila pazúrovitú ruku smerom k Harrymu, aby mu ju podala. „Áno, áno, pravdaže, viem, kto si. Neville Ťa veľmi uznáva."

„Ech... ďakujem." povedal Harry a potriasol jej s rukou.

„A Vy ste celkom jasne Weasleyovci." pokračovala pni Longbottomová a podávala ruku Ronovi a Ginny. „Áno, poznám Vašich rodičov – samozrejme, nie dobre – ale sú to skvelí ľudia, skvelí ľudia... a ty musíš byť Hermiona Grangerová."

Na Hermione bolo vidieť, že ju dosť prekvapilo, že pozná aj ju a tiež jej potriasla rukou.

„Áno, Neville mi o Vás všetkých rozprával. Zopárkrát ste mu pomohli v nepríjemných chvíľach, však? Je to dobrý chlapec, ale, žiaľ, musím povedať, že nemá talent svojho otca." mykla hlavou smerom k dvom posteliam na konci izby.