Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER CN †

Grimmauldovo námestie 12, Londýn, Anglicko

„Čo sa to tu dialo?" počula som, ako sa Artur pýta, keď som vošla zase dnu do domu.

„Nič, Artur." odpovedal mu Sirius a dychčal pri tom, akoby ubehol maratón.

Postavila som sa medzi dvere a hľadela na nich.

„Len skrátka priateľská výmena názorov medzi dvoma bývalými spolužiakmi." usmial sa, ale bol to falošný úsmev. „Tak si teda... vyliečený? No to je skvelá správa, naozaj skvelá."

„Však?"

Molly odviedla Artura k stoličke.

„Liečiteľ Smethwyck nakoniec prejavil svoje schopnosti, našiel protiliek na ten hadí jed a Arthur sa tiež poučil, že nemá fušovať do muklovskej medicíny, však, môj drahý?" dodala dosť výhražne.

„Áno, drahá Molly." pokorne prikývol Artur.

Sirius si všimol, že tam tiež stojím a podišiel

ku mne bližšie.

„Vrátiš mi, prosím, môj prútik?" spýtal sa ma s úsmevom.

„Ale samozrejme." povedala.

Vytiahla som si jeho prútik z vrecka a podala mu ho takým spôsobom, že som ho uderila do brucha. Prehol sa od nárazu.

„Nech sa ti páči, drahý Sirius." poznamenala som podráždene a vydala sa hore do izby.

__________________________________________________________

Stála som pri okne v Regulusovej izbe a hľadela na rušnú ulicu. Vôbec som nad ničím nerozmýšľala. Ani na to už som nemala energiu.

Spoza mňa sa ozvalo klopanie na dvere.

„Dida?" počula som spoza dverí Siriusov hlas. „Môžem ísť ďalej?"

Mlčala som. Nemala som vôbec chuť sa s nikým vidieť. A hlavne nie s ním.

„Dobre." povedal, otvoril dvere a vošiel dnu. „Mlčanie znamená súhlas."

Zatvoril za sebou dvere. Otočila som sa na neho, zamračila som sa a otočila sa späť k oknu.

„Čo chceš?" spýtala som sa potichu.

„Chcem sa Ti ospravedlniť za to, ako sa správal k tvojmu bratovi. Nechal som sa trochu uniesť." povedal.

„Aha." poznamenala som.

„To je všetko, čo mi na to povieš?"

„Ako a čo by si chcel počuť?" otočila som sa na neho. „Že je všetko v poriadku, že sa nehnevám a nemám Ti ešte s rozbehom skočiť do náruče?"

Sirius sa na mňa zaškeril.

„Áno, to by mohli ísť." poznamenal a roztiahol ruky. „Čakám."

Posmešne som si ofrkla a otočila sa späť k oknu.

„Ach!" hlasno si povzdychol a odišiel z izby preč.

Tak za sebou treskol dverami, že som sa čudovala tomu, že neopadala omietka zo stropu.

__________________________________________________________

Predpokladala som, že večera v dnešný deň by mala byť pre všetkých veselá, keďže sa Artur vrátil z nemocnice. No videla som však, ako sa Sirius núti do toho, aby sa smial na vtipoch, čo rozprávali dvojčatá.

Do Rokfortu sme sa mali vrátiť na druhý deň Rytierskym autobusom v sprievode Tonksovej a Remusa.

Zakiaľ sa všetci ostatný pri večery dobre bavili a rozprávali sa, ja som sa medzitým rýpala s vidličkou vo svojom jedle. Nie, že by mi to nechutilo, ale akosi som celkovo nemala chuť do jedla.