Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER CF †

Grimmauldovo námestie 12, Londýn, Anglicko

Snažila som sa jesť čo najviac pomaly, aby medzitým Sirius odišiel z miestnosti a ja tam mohla zostať sama, bez toho, aby som bola nervózna. No bohužiaľ som toho na tanieri nemala moc, a akonáhle som zdvihla posledný kúsok slaniny a dala si ho do úst, tanier mi zobral spod nosa a šiel ho umyť.

Ešte som dopíjala tekvicový džús, keď si sadol oproti mne.

„Nechceš si ísť ľahnúť?" spýtal sa a uprene sa mi zapozeral do tváre.

Cítila som sa plne zvláštne.

„Nie." odpovedala som a vtedy som si, ako na potvoru, zívla.

„Samozrejme, že vôbec nie si unavená." zasmial sa.

Trochu som sa pri jeho smiechu uvoľnila. Mala som totižto pocit, že dostanem riadne vynadané.

„Tak vieš, ako aktívna členka Fénixovho rádu a, dúfam že, budúca aurorka, by som mala vedieť vydržať nespať." poznamenala som.

Sirius sa na mňa prekvapene pozrel.

„Aktívna členka rádu?" spýtal sa prekvapene.

„Áno. Ty o tom nevieš? Dumbledore trval na tom, aby som sa zapojila. Vraj čím nás bude viac, tým lepšie. Severus ma zaúča v kúzlach, v ktorých zaostávam a informuje ma o situácii." vysvetlila som.

Na chvíľu sa zamyslel.

„Moc sa mi to nepáči." vyhlásil.

„Prečo?" zamračila som sa.

„Nechcem, aby si sa vystavovala nebezpečenstvu."

„Ale ja sa žiadnemu nebezpečenstvu nevystavujem!" rázne som vyhlásila. „Ja nebudem chodiť do terénu. Všetci sa správate, akoby som bola z lipového kvetu!"

Zostali sme ticho. Bolo počuť iba miestami zavŕzanie postelí z vyšších poschodí.

„Neviem, či je dosť etické sa teraz pýtať na tvoj vzťah s Fredom." vyhlásil do ticha a v hlase mu bolo počuť potlačovanú zlosť.

Mala som čo robiť, aby som sa nad tým nezaškerila.

„Ja by som sa na tvojom mieste išla skôr spýtať jeho, ako mu to funguje s Angelinou." povedala som.

Prekvapene zažmurkal.

„Vy ste sa rozišli?"

„Nie oficiálne."

„Tak potom to nechápem."

„Iba ma nahradil bez toho, aby mi to oznámil." vysvetlila som.

„To nemyslíš vážne." neveril mi.

„Pred mesiacom som ich videla, ako sa bozkávajú za gobelínom smerom ku chrabromilskej veži. Ale neviem či vie, že ja viem."

„Ty si sa ho na to nespýtala?"

„Nie." ledbalo som mykla plecom. „Nech sa prizná sám."

Zase sme zostali ticho.

„Moc Ti na tom záleží, však?" spýtal sa potichu.

„Ani by som nepovedala." poznamenala som a začali si na prste točiť prsteň.

„Ako to myslíš?" nechápal.

„Pravdupovediac... ako... takto... Ja ho mám rada, svojím spôsobom, hej? A ani nemôžem povedať, že ma to nezranilo, keď som ich spolu videla. Ale zase nie je to niečo, kvôli čomu by som sa mala opúšťať. Na začiatok som sa cítila mizerne, keďže som mu jeho city nemohla úplne opätovať. Mala som pocit, akoby som ho zradzovala. Ale potom som ich videla a došlo mi, že sme si vlastne kvit. Veď toto určite nebolo moje prvé zlomené srdce.