Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER BO †

Rokfort, Anglicko

Prvý zápas sezóny – Chrabromil proti Slizolinu – sa blížil, takže stretnutia Dumbledorovej armády sa museli odložiť, lebo vraj Angelina trvala na chrabromilských každodenných tréningoch.

Skutočnosť, že metlobalový pohár sa tak dlho nekonal, značne zvýšila záujem a vzrušenie okolo nastávajúceho zápasu. Draca som taktiež vídala čoraz menej, čo zapríčinilo, že sa väčšinu času okolo mňa motala Pansy.

Aj Bystrohlavčanov, aj Bifľomorčanov veľmi zaujímalo, ako dopadne, lebo, pravdaže, jedni i druhí budú tohto roku hrať s oboma družstvami. Hoci sa vedúci učitelia fakúlt súperiacich tímov pokúšali skryť to a patrične predstierali, že dôležitý je predovšetkým športový duch, rozhodne chceli, aby zvíťazil ich tím.

Ani Severus nebol nestranný. Rezervoval metlobalové ihrisko na slizolinské tréningy tak často, že Chrabromilčania sa len s ťažkosťami dostali k hre. A navyše bol hluchý k nespočetným hlásaniam, že Slizolinčania sa na chodbách pokúšajú začarovať chrabromilských hráčov.

Alicia Spinnetová sa ocitla v nemocnici, lebo jej začalo rýchlo rásť také husté obočie, že nič nevidela a padalo jej až do úst. Severus vraj tvrdil, že zrejme skúšala zaklínadlo na hustnutie vlasov, a výpoveď štrnástich svedkov, ktorí videli, ako Miles na ňu v knižnici zozadu uvrhol zaklínadlo, si odmietol vypočuť.

Ani pri jednom incidente som nebola, ale skôr som verila chrabromilčanom než svojim.

„Chováte sa jak malé decká." povedala som raz Dracovi v spoločenskej miestnosti slizolinu, keď smiali na ďalšom útoku, ktorý spáchali.

„Diana, robíš z toho moc veľkú vedu." povedal mi s úsmevom a vo mne to ale vrelo. „Myslel som si, že chceš tiež, aby Slizolin vyhral?"

„Ale samozrejme." poznamenala som sarkasticky.

„A ako moja priateľka by si ma mala naplno podporovať." povedal.

„Ako tvoja čo?" rýchlosťou svetla som sa zvrtla na päte a šokovane sa na neho pozrela.

Postavil sa zo svojho miesta a podišiel bližšie ku mne, aby nás nikto iný nepočul.

„Ako moja priateľka, samozrejme." chytil ma silno za predlaktie, že mi tam určite zostane modrina. „Dobre spolu vyzeráme, takže to láskavo nenič."

„Lebo čo?" osočila som sa na neho.

„Lebo nič. Ale ty to nepokazíš, lebo nie si hlúpa." pustil ma a odišiel.

­__________________________________________________________

Bez tak všetko pokračovalo ďalej. Ďalej sa Slizolinčania chovali ako malé decká. Hlavne to Pansyino neustále pokrikovanie na Harryho.

„Hej, Poťko, v sobotu sa na teba chystá Warrington, vraj Ťa sfúkne z metly." rýpala raz do neho na chodbe, ale Harryho to vôbec netrápilo.

„Warrington má takú slabú mušku, že by som sa skôr bál, keby mieril na niekoho vedľa mňa." odpinkol jej, načo sa Ron s Hermionou (samozrejme tajne spolu so mnou) rozosmiali a Pansy zmizol úškrn z tváre.

Za to si ale Draco stále robil posmešky z Rona vždy, keď ho stretol. Najradšej vždy napodobňoval to, ako sa Ronovií nedarilo vtedy na tréningu.

Snažila som sa to moc neriešiť a venovala som sa niečomu inému. Potajomky som sa stretávala s Fredom vždy, keď sme mali náhodou obaja trochu času. Niekedy sme mali viac času a niekedy za menej, ale vedeli sme ho využiť. Najčastejšie sme sa len rozprávali, teda on najčastejšie rozprával. Ja som mu predsa moc toho povedať nemohla. Ale samozrejme, že sem tam padlo aj pár bozkov.

No lenže mňa to nechávalo chladnou. Aj keď som sa akokoľvek všemocne snažila, hlbšie city som Fredovi nedokázala opätovať. Moje srdce patrilo niekomu inému.

­__________________________________________________________

Október sa končil v znamení zavíjaní vetra a vytrvalých dažďov, prišiel november studený ako srdce môjho brata. Každé ráno silno mrzlo a chladný vzduch štípal na holých rukách a na tvárach. Obloha i strop veľkej siene mali bledú, perlovo sivú farbu, vrcholky hôr okolo Rokfortu pokrýval sneh a teplota v hrade tak klesla, že niektorý študenti cez prestávky medzi vyučovaním nosili na chodbách rukavice.

Ráno v deň zápasu bolo jasné a studené. Všetci slizolinčania žili len dnešným zápasom. Draco sa tváril veľmi nebojácne, ale skutočnosti som z neho cítila, že má hrozný strach. Predsa len každý zápas proti Chrabromilu prehrali.

Aj vo Veľkej sieni to žilo vo veľkom. Chvíľu po Harryho a Ronovom príchode sa rýchlo napĺňala, rozhovory boli čoraz hlučnejšie a nálada búrlivejšia než zvyčajne. Väčšina slizolinčanov mala okrem tradičných zeleno-strieborných šálov, ktorý som mimochodom mala na sebe aj ja, mali strieborné odznaky v tvare korunky.

Aj ja som dostala ponuku, či nechcem mať jednej pripnutý. Odmietla som to, aj keď som nevedela dôvod, prečo ho všetci majú. Až potom som si všimla nápis, ktorý stál na každom odznaku:

Weasley je náš kráľ!

Po chvíli, ako som sa sústredila na svoje raňajky, do mňa drgla Pansy.

„Čo je?" zazrela som na ňu.

Iba kývla hlavou pred seba. Pozrela som sa tam a zbadala som Lunu. Mala na hlave klobúk, ktorý mal podobu levej hlavy v skutočnej veľkosti. Sledovala som, ako ukazovala chrabromilčanom, že ten klobúk vydával reály rev leva.