Taká je pravda, Dia [HP Fanfiction]

† CHAPTER AV †

Rokfort, Anglicko

„Nezdá sa Ti lepšie, keby si ma bol nechal tam, kde ste ma pred pätnástimi rokmi strčili?" spýtala som sa a zahasila cigaretu.

„Prečo si to myslíš?" odpovedal mi otázkou.

Sedel na mojej posteli so zopnutými rukami a opretými o kolená. Ja som stále sedela na zemi vedľa skrine.

„Pre toto všetko, čo sa deje." poznamenala som a chytila sa za hlavu.

„Vieš, že to potrebuješ vedieť." povedal.

„A kto to nariadil? Kto povedal, že to potrebujem vedieť? Keď som doteraz o tom nevedela, bolo mi lepšie. Ako sa mám ja teraz na všetkých pozerať. Na Grimmauldovo námestie už nemôžem ísť, lebo keby som sa na Blacka pozrela, stále by som myslela na to, že som jeho žena, ale nemôžem to nikomu povedať, pretože by to nikto nepochopil. Ako sa mám teraz pozrieť na Harryho. Nemôžem len tak normálne za ním prísť, že Čau, vieš čo, kedysi som chodila s tvojim otcom." drmolila som. „Mohli by sme aspoň vymýšľať vtipy v zmysle Ešte nakoniec budem tvoja mama, nie."

„Ja to chápem..." začal, ale prerušila som ho.

„Ty nič nechápeš, pretože ty nie si v mojej situácii."

Tým som ho umlčala.

„Choď preč!" ozvala som sa po chvíli. „Chcem byť sama."

Bez slova sa zdvihol a odišiel. Rozplakala som sa. Totálne som sa rozsypala. O toto som veru nestála.

____________________________________________________________

Po chvíli sa ozvalo jemné zaklopanie a dvere sa otvorili. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na bledú Pansy , čo na mňa nakúkala.

„Prišla som sa na teba pozrieť." povedala a vošla dnu. „Profesor Snape mi o tom povedal."

Po týchto slovách ma zamrazilo.

„Čo Ti povedal?" spýtala som.

„No veď o smrti tvojich adoptívnych rodičov."

Podišla ku mne a objala ma.

„Tak hrozne moc ma to mrzí."

Tak takto sa rozhodol zdôvodniť moju depresiu? Tým že rozšíri, že mi umreli adoptívny rodičia? Fakt geniálny plán, Severus.

__________________________________________________________

„Bolo by dobré, keby si bola v Slizoline." povedal bledý chlapec s čiernymi vlasmi ryšavému dievčaťu.

Sedeli sme v kupé vlaku spolu ešte s dvomi chlapcami.

„V Slizoline?" zvolal chlapec s okuliarmi. „Kto by chcel byť v Slizoline. Ja myslím, že by som odišiel, vy nie?"

Pozrel sa na mňa a hneď na to na druhého čiernovlasého chlapca. Ten sa tváril smutne.

„Celá moja rodina bola v Slizoline." povedal.

„Doparoma." žasol chlapec v okuliaroch. „A mne si pripadal celkom fajn!"

Čiernovlasý chlapec sa uškrnul.

„Možno naruším tradíciu. Kam by si zamieril, keby si mal na výber?"

Chlapec v okuliaroch sa zahnal neviditeľným mečom.

„Do Chrabromilu, kde je statočné srdce. Ako môj otec." zasnil sa.

Bledý chlapec potichu pohŕdavo vyprskol.

„Máš s tým nejaký problém?" pozrel na neho.

„Nie." uškrnul sa. „Ak chceš mať radšej svaly ako rozum..."

„A ty kam dúfaš ísť, keď vidím, že nemáš ani jedno, ani druhé?" zapojil sa Sírius.

Chlapec v okuliaroch sa rozrehotal. Ryšavé dievča sa zrazu narovnalo, bolo celé červené a znechutene pozeralo na oboch chlapcov.

„Poď, Severus, nájdeme si iné kupé."

„Oooooo..."

Chlapci napodobnili jej povýšenecký tón a chlapec s okuliarmi sa cestou pokúsil Severusovi podložiť nohu.

„Dia, ideš?" spýtal sa.

Pohŕdavo som sa pozrela na ryšavé dievča.

„Určite nie." povedala som.

„Uvidíme sa, Ufňukanec!" zakričal čiernovlasý chlapec, keď sa oni dvaja stratili na chodbe.

__________________________________________________________

So strhnutím som sa zobudila. Posadila som sa a pretrela si oči. Toto mi prišlo skôr ako spomienka, než len obyčajný sen. Pozrela som sa na hodiny a vtedy mi zazvonil budík. Zrovna som sa načahovala, že ho vypnem, keď mi pohľad dopadol na fotku pôvodného Fénixovho rádu.

Budík som vypla a zobral fotku. Poriadne som ju znovu prezrela. Mala som zvláštny pocit, že sa na mňa tie osoby na fotke pozerajú. Ako som ja na tej fotke stála vzadu za ostatným, som sa pretlačila dopredu.

Už som si zvykla na to, že sa v čarodejníckom svete osoby na fotkách hýbu, ale toto som nečakala.

Pozerala som sa sama na seba. Ja na fotke som na seba zamávala a ukázala si na tehotenské brucho.

„Nerozumiem, čo to znamená?" zamrmlala som.

Ja na fotke som si stále ukazovala na brucho a na niekoho sa otočila. Lenže neviem, na koho pozerala, keďže ich bolo na fotke tak veľa.

„Čo? S kým mám to dieťa?" spýtala som sa zúfalo.

„Diana?"

Strhla som sa pri zaklopaní na dvere.

„Áno?" zakričala som.

„To som ja, Draco. Už si hore? Ideme sa najesť." zakričal naspäť.

„Hneď!"

Postavila som sa z postele a šla sa obliecť. Keď som si brala batoh, strčila som si tam aj tú fotku a šla na raňajky.