Som čo som

20.časť-pokus o útek

Blazulka-táto časť je venovana tebe/vám. :)

Ráno som sa zobudila na výstreli a kriky.,,Vráte sa naspäť do ciel!!" Zreval na nich nejaký chlap.

V hlase bolo počuť že nie je len tak niekto. Podľa mňa to tu má na starosti. Započula som kľúč vo dverách.

Premenila som sa na vlka a čakala. Nič sa nedialo. Premenila som sa späť na človeka a otvorila dvere.

Na druhej strane väzenia bola hádka medzi "bacharmi" a väzenmi.,,Pustite nás a ušetrime ich životy."

Povedala jedna z väzeňkýň.,,Obaja dobre vieme že ich zabiješ aj tak Samanta." Začala sa medzi nimi hádka. Ja som ich prestala počúvať a išla hľadať schody.

Po chvíli som ich našla. Trvalo mi to dosť dlho,lebo schody boli ukryté za dverani.

,,Au. Prepáčte." Do niekoho som narazila ale pokračovala som ďalej.
,,Klaudia si to vážne ty?? Ty si sa vrátila?" Keby som nemala vlčí sluch tak ju určite už nepočujem.

Bola som pri dverách keď som započula veľa výstrelov. Snažila som sa otvoriť dvere ale keď som sa dostkla kľučky tak som dostala dosť silny prúd elektriny.

,,Au. Čo to má znamenať?!" Začala ma bolieť pravá ruka. Akoby toho nebolo dosť. Som dorezaná a teraz ma bolí aj ruka.

,,Klaudia počkaj!!" Zakričala za mnou tá žena do ktorej som vrazila. Už som neváhala a premenila sa na vlka. Vyrazila som dvere.

Ak by som vedeka že to bude tak bolieť, tak radšej vyskočim cez okno. Nebola som ani 30 metrov od giga domu a uz ma naháňali tý debilkovia.

,,Lusy nerob si to ešte ťahšie." Povedal mi cez myšlienky jeden z nich.,,Nestarajte sa o mňa!!" Zakričala som na neho cez myšlienky.

Už ma dohanali ale ja som predsa len rýchlejšia. Aj by som utiekla ale neviem kto do mňa strelil striebornu guľka.

Trafila ma iba do zadnej nohy tak som ešte bežala ďalej, hoci už nie rýchlo.,,Máme ju. Pohni Zak."

počula som ich z diaľky. Tý vlci čo za mnou bežali ma dostali. A aby to nebolo dosť, tak sa mi jeden zahryzol do laby.

Ja som sa nedala a bila sa z ním. Po čase prišli aj tý dvaja čo ma postrelili.,,Kody!! Predsa ťa nezbije niejake šteňa."

Začal sa jeden z nich smial. Toho druheho som spoznala. Bol to ten chalan čo mi dak deku.,,Tak čo Zak. Na koho si stavíš??" Už konečne viem ako sa volá. ZAK.,,Ja neviem.

Nemali by sme mu pomôcť?? Mám pocit že ona sa nezdá." Milo sa na mňa posmial.,,Tak dobre. Tibor. Aspoň ty sa so mnou stav keď Zak je debil."

Tibor bol pravdepodobne ten druhý vlk. Premenik sa naspäť na človeka a bil iba v rifliach.,,Ja vsádzam na šteňa. Prepáč Kody ale nevizera to s tebou dobre."

Kody je ten čo sa s ním bijem. Videla som ako ho tie reči naštvali a pustil sa di mňa aki šialený. Ale ak si myslí že sa zdám bez boja tak sa mýli.

Zase som pocitila tú silu ako pri Majovi keď som ho ochraňovala. Vyšla mi dokonca aj slza.,,Ale vlčica nebudeš predsa plakať." Povedal mi Kody cez myšlienky.

Ja som pokrútila hlavou aby sa mi ten obraz ležiaceho Maja na zemy stratil.,,To by si chcel?? Takú radosť ti neurobím."

Povedala som mu. Zacítili som za sebou tieň. Kody už prestal bojovať iba sa pozeral mojim smerom. Otočila som sa a za sebou videla obrieho vlka.

Bol celý žltý. Nie doslova. Bola to taká .... žltasta farba. Začala som na neho vrčať. Otočil sa mi chrbtom, ale to robiť nemal.

Ja som na neho skočila a zahryzla sa mu do krku. On ma zo seba v momente zhodil. Bol sakra silný.,,To si nemala."

Skočil na mňa a neviem ako a už som bola celá od svojej krvi. Už som myslela že zomriem ale nechal ma byť. Nevládala som už nič.

Vzali ma na ruky tý ostatný a odnieli do celi. Keď som sa prebrala tak som bola ešte stále vlk.

Ale nebola som v cele. Bola som v luxusnej izbe. Na posteli boli šaty. Boli krásne. Ružové so zlatými kamienkami. Ani som si neuvedomila ale v kresle sedel Zak.

,,Keď si sa už prebrala tak sa choď umyť a obleč si šaty. Čakám ťa o hodinu pred dvermi." Iba mi to oznámil a hneď odišiel.

Prepáčte že túto časť dávam tak neskoro ale teraz som mala nabitý program. Dúfam že sa páčila. Ak ano tak dajte vote. :)

SUSHI