Som čo som

28.časť-plakal??

,,Iba som jej chcela niečo povedať. Ale to ťa nemusí trápiť."

Povedala som trochu nervózne ale nakoniec som sa usmiala.

Premeral si ma pohľadom.,,Tak už musíme ísť. Neskôr sa môžete porozprávať."

Prikývla som a objala Kiku. Do ucha som jej pošepla.

,,Je to odtiaľ asi viac než 23 kilometrov. Pozdrav odo mňa mamu."

Keď som odchádzala videla som na jej tvári že nechápe čo som jej povedala.

Keď sme vyšli z obchodu ruka v ruke, tak mi moju ruku Jano skoro rozdrtil.

,,Čo si jej šepkala?!" Znel dosť podráždene.,,Iba že jej to zelené ombre sedí."

Fakt Lusy?? Zelené ombre?? Väčšia hlúposť ta nenapadla??

,,Ty si myslíš že som hlúpi?? Videl som jej nechápavi pohľad keď sme odchádzali.

A kde sakra je Zak?!" Nič som mu neodpovedala. Ale mňa tiež zaujímalo kde je Zak.

Jano vybral mobil z vracka a vytočila Zakove číslo.,,Kde dopekla si?! Ihneď poď ku auto. Odchádzame."

Zložil a pozrel sa mi do očí. Chvíľu sme si len tak hľadeli do očí ale niečo som v jeho očiach videla iné.

Nepozeral sa na mňa ako na neznáme dievča ktoré je dcérou jeho hlavného nepriateľa.

Pozeral sa na mňa s... neviem ako to povedať. Ale podlamujú sa mi pri ňom kolená.

Ak by som na neho nebola nahnevaná tak by som asi aj spadla na zem.,,Sklamala si ma."

Povedal z ničoho nič,ale neodvrátil zrak. Pomali sa ku mne približoval. Stále sme sa držali za ruky.

Zrazu som sa spamätala a odtiahla sa.,,Ako som ťa ka sklamala?!"

Neviem kde sa vo mne nabrala tá zlosť.,,Nezvyšuje na mňa hlas?! Ja nie som tvoj nejaký priateľ, aby si na mňa zvýšila hlas."

A je to tu. Budeme sa hádať ako starý manželia.

,,Ty by si môj priateľ nemohol byť nikdy. Lebo si obyčajný K R E T É N."

Vyhláskovala som mu to do tváre. Potom som už len pocítila bolesť na líci.

Spadla som na zem. V jeho očiach som videla hnev. Potom odišiel preč ku autu.

Ani neviem prečo. Mohla som utiecť, ale nohy ma ťahali iným smerom. Ťahali ma do garážu ku autu.

Trochu som sa tam stratila ale nakoniec som uvidela auto. Sedel v ňom len Jano.

Nastúpila som na zadne sedadlo. Jano sa na mňa ani raz nepozrel.,,Vypadni."

Nepovedal to ako rozkazovaciu vetu. Skôr akoby mi dával na výber ho poslúchnuť alebo nie

.,,Nikam neidem. Ostávam tu." Zamrmlala som si.

,,Prečo chceš ostať so mnou?? Ja ťa nechápem... ak by som bol na tvojom mieste tak by som hneď chcel utiecť a zavolal políciu.

Iba by som sa vrátil ak by som stále... ty ešte stále miluješ Maťa??"

Ako ho taká sprostosť mohla napadnúť??

,,Nie už nie. Neviem prečo sa vraciam. Ale viem že niečo ma tam ťahá."

Už viac nič nepovedal. Bolo to taká príjemné ticho. Zrazu niekto otvoril prudko dvere.

,,Musíme rýchlo ísť. Sú ti Gribovci." Povedal Zak a naštartoval auto.

,,Prečo má Lusy červené lice a prečo máš ty opuchnuté oči??"

Čo?? Jano plakal?? Neviem prečo ale chce sa mi smiať.

On muž ako hora plakal?? Ale zaujímalo by ma kvoli čomu plakal.
,,Drž jazyk za zubami a šoféruj." Odvrkol Jano.

Ak by ste chceli píšem nový príbeh tak si ho môžte prečítať. Volá sa Každý si píše vlastné proroctvo. A ďakujem že tento príbeh čítate.

SUSHI