Žiarivé lúče slnka

Štvrtá kapitola

Charlotte

,,Taká sa mi páčiš," zašepkal mi pri uchu a pobozkal ma na jemnej pokožke pod uchom. Mäkkými perami prechádzal ďalej až môj krk. Jednou rukou mi prešiel po stvrdnutých bradavkách pod tenkou podprsenkou, zatiaľ, čo mi stále cucal pokožku na krku.

,,Hádes," zašepkala.
,,Myslím...myslím, že by sme si od toho mali dať pauzu."
,,Od sexu?" odtiahol sa odo mňa.
Opatrne som prikývla. Nechcela som, aby prestal. Najradšej by som cítila jeho pery všade na svojom tele už navždy, ale bolo na čase urobiť niečo správne. ,,Spravil som niečo?"
,,Nie, nie, ale asi by sme to už nemali robiť."
,,Prečo? Je to kvôli tomu týpkovi, čo ti dal tie kvety?" prudko nadvihol obočie a pozrel sa na kyticu, ako keby ju mohol svojim pohľadom podpáliť.

,,Ty vieš prečo," povedala som tichšie.
,,Aj ja ťa mám rád."
,,Nie, tak ako ja," zašepkala som.
,,O čo ti ide?" povedal chladne a všimla som si ako sa jeho zreničky zväčšujú. ,,Už minule sme sa o tom rozprávali," kusla som si do spodnej pery a čakala čo mi na to povie.

Prehrabol si husté špinavo blondavé kučery a bez ďalšieho slova pokračoval v robení pizze. Stála som po jeho boku a viac som nepovedala ani slovo. Hádes chytil plech a vložil pizzu do rozohriatej rúry. ,,Teraz sa hneváš?"
,,Mal by som ísť," povedal zachrípnuto.
,,Čo tá pizza?" opýtala som sa.
Hádes len mykol plecami: ,,Rob čo chceš." Urazil sa? Nahneval sa? Pretože som ho odmietla?

Ani som sa nestihla nadýchnuť a už som počula tresknutie dverí. Odišiel. Oprela som sa o kuchynský pult a priložila si ľadovú ruku na horúce čelo. Takto, to bolo lepšie. Ak by nakoniec opäť skončil vo mne, tak by som to znovu cítila. Pre mňa nikdy sex nebol len sexom. Obzvlášť nie, keď som ho mala mať s Hádesom.

S povzdychom som na mobile nastavila časovač, aby mi pizza nezhorela. Mala som totiž šťastie zabúdať na jedlo, ak som niečo varila.

Natiahla som sa pre zošit. Appolov zošit. Vyzeral byť už zničený, takže ho určite musel vlastniť dlhú dobu. Prstami som prechádzala po zošite a premýšľala som, do akej miery budem zlý človek, ak si niečo z toho prečítam. Hádes mal pravdu bola som zvedavá, čo by tam taký tajnostkár ako bol Apollo napísal.

Poškrabala som sa na dlani a otvorila na začiatok. V tú chvíľu som si uvedomila, že za tú dlhu dobu čo Apolla poznám som nikdy nevidela jeho rukopis. Písmenká písal také malé, že v jednom riadku bolo aj pätnásť slov. Rukami som si podoprela hlavu a začala čítať prvú stranu.

Cítil som ako sa mi lúče dotýkajú tváre. Zatvoril som oči a nechal, aby si moja pokožka užívala to príjemné teplo. Moje myšlienky neexistovali. Možno aj vďaka únave, ale naozaj som v ten moment na nič nemyslel. Konečne zazvonil zvonček. Otvoril som oči a pozrel sa na svoj test z matiky, na ktorom som mal napísané jedine meno.

Nečia ruka sa akurát nahla a vzala mi papier z pred nosa. ,,Prepadávate Apollo," povedal učitel a pokrútil nadomnou hlavou. No ja som bol presvedčený, že ak som to zvládol aj minulý rok zvládnem to aj tento. Matika mi nikdy nešla. Za to môj brat ju vedel až príliš dobre. Nikdy mi ju však nevysvetlil. Asi to bolo tým, že som ho o to nikdy nepožiadal. Teraz mal aj tak môj brat blbé obdobie. Neznášal to, že si otec našiel frajerku. Minulý týždeň ju celú večeru len urážal. Ja som bol s tým v pohode. Vanesa mi prišla ako dobrá žena. Jediné, čoho som sa bál bolo jej dieťa, ktoré nám mala dnes predstaviť. Nevedel som nič. Nevedel som ako je staré, či je to dievča alebo chlapec. Vskratke nič.

Cestou domov som musel stáť v preplnenom autobuse. Nevadilo mi to, keďže to bola len pol hodina cesty, ktorá zakaždým uplynula šialene rýchlo. Hudbu v slúchadlách som si zvýšil na maximum a na tú polhodinu sa nechal unášať textom piesne, ktorý mi jediný rozumel. Ľudia mi nikdy nedokázali úplne porozumieť.

Keď som vystúpil z autobusu neponáhľal som sa domov. Vedel som, že tam už budú všetci, keďže otec si vzal voľno, Vanesa pracovala len do druhej a Hádes mal dnes len šesť hodín. Kráčal som pomaly hore schodmi a opatrne sa dotýkal dreveného zabradlia. Otvoril som dvere od bytu, ale nepozdravil som sa. Čakal som, že sa ozvú nejaké hlasy, ale bolo ticho.