Žiarivé lúče slnka

Dvadsiata siedma kapitola

Charlotte

Včera som bola po dlhom čase znovu s Apollom. Cítila som sa zvláštne. Celý čas, ako sme boli spolu v jeho univerzitnej knižnici, bol zamyslený. Sedel za stolom. Jedol mrkvu, pozeral sa na mňa a bol úplne neprítomný. No potom, keď som sa ho opýtala či je všetko medzi nami v poriadku, sa len pousmial a dotkol sa opatrne mojej ruky. Neodpovedal mi.

Niekto zazvonil na zvonček. Prvé, čo som si pomyslela bolo, že  je to určite Apollo. Akurát som vstala z gauča, ale zbytočne, keďže som počula ako si niekto odomkol. Jediný človek, ktorý mal kľúče od môjho bytu bol Hádes. ,,Charlotte?" zakričal a ja som neodpovedala.

V topánkach prešiel pár krokov a zastál na prahu obývačky. Blondavé kučery mal zelektrizované. Pleť nezdravo svetlú a pod hnedými očami kruhy. ,,Dlho sme sa nerozprávali," povedala som. Hádes na to nereagoval, pretože jeho pozornosť mal Tokio, ktorý sa začal motať okolo jeho nôh. Hádes nechápavo zkrčil obočie.

,,S Apollom sme ho našli na ulici."
,,Vzali ste chromú mačku z ulice?"
,,Nie je chromý. Doktorka povedala, že je úplne v poriadku." Hádes sa usmial. Vedela som presne rozoznať jeho úprimný a falošný úsmev. ,,Apollo mi niečo spomínal o nejakej mačke," poškrabal sa na zátylku.

,,Bol som tu aj včera, ale nebola si doma."
,,Odomkol si si?" Ticho prikývol.
,,Ja len...Chcel som sa rozlúčiť."
,,Rozlúčiť?" zopakovala som.
,,Sadni si," povedal mi pokojne a posunul sa na gauči. ,,Urobil som pár hlúpych vecí."
,,Čo si urobil?"
,,Kradol som."
,,Čo si preboha ukradol?"
,,Peniaze. Nechcem sa o tom detailne rozprávať. Len viem, že tu dlhšie nebudem." Snažila som si domyslieť, o čom to hovorí. ,,Budem chvíľu vo väzení."
,,Čože?" preskočil mi hlas, pretože nech som si vytvorila v hlave akékoľvek scenáre, takýto mi nenapadol. Nemyslela som si, že to až takto Hádes prehnal. ,,Vážne?"
,,Hej, ale mal som naozaj milého sudcu a moja právnička bola tiež..."
,,Ako dlho tam budeš?"
,,Tri roky. Hrozilo mi päť." Nestíhala som dýchať. ,,Nemôžu ťa zavrieť."
,,Môžem si za to sám."
,,Hádes, prečo si to nechal zájsť až takto? Prečo si to vôbec robil?"
,,Pokoj. Dýchaj," chytil ma z ruku, presne tak isto ako to spravil včera Apollo. Opatrne, ale pevne.

,,Nemôžeš teraz odísť. Nemôžeš sa odvolať?"
,,Menej rokov mi nedajú, Charlotte a nechcem, aby sa to naťahovalo."
,,Otcovi si to ako povedal?"
,,V deň súdu, ale nechce so mnou viac rozprávať."
Nadýchla som sa a chcela som niečo povzbudzujúce povedať, pretože som videla, že to asi Hádesov otec nezobral dobre: ,,Asi len potrebuje pár dní."
,,Ja nemám pár dní." Zavrela som oči: ,,Koľko dní máš?" 
,,Mám dnešok. Zajtra ráno už odchádzam."
,,Robíš si srandu?" Nejak som tomu stále neverila. A tak trochu ma aj štvalo, že mi to Apollo alebo Hádes nepovedal skôr.

,,Veď ma možeš prísť navštíviť," povzbudzujúco sa usmial akoby ma to, že sa s ním uvidím cez plastové okno párkrát za mesiac malo upokojiť. Prstom sa mi obtrel o líce, aby mi zotrel slzu. Až v tú chvíľu som si uvedomila, že ich mám úplne mokré. ,,Neumieram."
,,Ale nebudeš doma."
,,Zvládnem to."

Celým telom som sa otočila k Hádesovi: ,,Oni ťa tam zničia. Je to väzenie. Vrátiš sa ako niekto úplne iný."
,,Možno," mykol plecom akoby na tom nezáležalo. ,,Dlhšie som premýšľal či za tebou pôjdem. Asi by som ľutoval, keby sa rozhodnem inak." Chytil mi pramienok vlasov a strčil ho za ucho.
Naklonil sa a dal mi jemnú pusu na špičku nosa. ,,Nie je to koniec Charlotte."