Žiarivé lúče slnka

Desiata kapitola

Apollo

Ulička, po ktorej sme kráčali bola plná sekáčov a vintige obchodov. Pokiaľ som vedel nikdy do tejto uličky nechodilo veľa ľudí. Možno zriedka nejakí tínedžeri. No ja a Charlotte sme milovali second handy. S nikým iným sa mi tak dobre nenakupovalo ako so Charlotte.

Spoza oblakov sa ukázalo pár lúčov slnka, ale vlhký vzduch bolo cítiť naďalej. Nevedel som, ani kam ideme.

,,Nie ste hladné?" opýtal som sa. ,,Nie ani nie," povedala rýchlo Charlotte a pokračovala v rozprávaní o nejakej knihe. O knihách dokázala rozprávať hodiny. Miloval som jej recenzie, ktoré mi zakaždým po dočítaní nejakej knihy hovorila.

Na ulici som si všimol stánok bageteriu, zastavil som ale nie preto, pretože som si chcel ísť kúpiť bagetu. Niečo iné ma zaujalo viac ako jedlo. Na zemi bola len tak položená papierová krabica. Počul som ako sa podrážka mojich topánok dotýka chodníka. Krabica sa pohla akurát vtedy ako som sa zhora pozrel na to, čo v nej je. Fľakatá mačka škrabala do jednej steny v krabici a chcela sa vyšplhať hore, ale kvôli tomu, že bola malá a jedna noha jej chýbala, jej to nešlo.

,,Čo tu ro..." ozval sa Charlottin hlas zpoza mňa. ,,Preboha," vydýchla Lizzie. ,,Mali by sme ísť," povedal som. ,,Nemôžeme ju tu nechať."
,,Mh, tak čo chceš robiť?"
,,Vezmeme ju domov," zohla sa a zdvihla malé mačiatko na ruky. ,,Čo ak má nejaké choroby? Charlotte, nemôžeš si ju vziať, čo ak je besná?"
,,Tak budeme besné obe," povedala divným tónom. ,,Pozri, aká je nádherná," párkrát na mňa zažmurkala.
,,Však Lizz?"
,,Nerada to hovorím, ale mám alergiu, čiže asi by som si mala držať odstup," povedala Lizzie. ,,No je...zlatá."
,,Zlatá je slabé slovo. Je dokonalá a statočná," hovorila Charlotte skôr tej mačke ako nám.

,,Predpokladám, že si ju vezme domov."
,,Nebola by to Charlotte, ak by ju nevzala."
,,Apollo! Je to chlapec!"

Rukou som si prešiel po celej tvári. ,,Prejav trochu radosti."
,,Ja sa teším," zakýval som rukami.
,,Ideme domov a ja potom skočím kúpiť do zverimexu nejaké veci."

Nevedel som ani ako, a už som sedel u Charlotte doma. Lizzie odišla domov a ja som práve pozoroval trojnohého kocúra ako sa váľa na koberci. Pripomínal mi skôr psa. Neustále vrtel chvostom a jeho mňaučanie znelo skôr ako nejaká mutácia brechotu. Nevedel som, ako by som sa zachoval ja, ale vedel som, že presne to, čo spravila na nej obdivujem. Nepremýšľala nad tým ako, prečo a načo. Spravila to, čo bolo správne. Pretože v našom meste by si naozaj málokto vzal postihnutú mačku z ulice.

Môj mobil, ktorý som mal vo vrecku v bunde začal vibrovať. Ani som sa nepozrel kto volá, len som stlačil zelené tlačídko a čakal som, že sa ozve Charlotte pravdepodobne s tým, že potrebuje poradiť, aké konzervy kúpiť.

,,Áno?" usmieval som sa ako idiot, netušil som ani prečo. Vždy, keď volala som sa usmieval. ,,Prečo si doriti nenavaril! Dnes máš variť ty. Máme skurvenú dohodu," vrieskal do mobilu môj starší brat. ,,Sprav si sáčkovú polievku," povedal som vediac, že Hádesa vyprovokujem ešte viac.
,,Nie som tvoja kuchárka. Máš dve ruky, tak si var sám."
,,Máme dohodu! Tak potom nežer, to čo ja navarím."

Šiel som niečo povedať, ale ozval sa len buchot mobilu. Hodil ho o stôl. Môj brat bol strašný idiot. Občas som ho neznášal. Občas sa stalo, že moje telo striasla jemná vlna nenávisti k nemu.

,,Platila som hrozne veľa, ale mám všetko!" zakričala Char z chodby. ,,Uvedomuješ si, že je to náš kocúr. Nie len môj ani tvoj."
,,Chápem," prikývol som a usmial sa na Charlotte, ktorej vlasy boli strapaté vďaka vetru. ,,Povedz jedno mesto, do
ktorého by si chcel ísť."
,,Tokio," povedal som bez premýšľania. ,,Dobre volá sa Tokio."
,,Tokio," vyslovil som meno nášho kocúra. ,,Hodí sa to k nemu."
,,Pôjdeme s ním k veterinárovi," pohladkal ho po fľakatej srsti.
,,Char? Mohol by som u teba prespať?"

Guys zase som tu aj s novou kapitolou, ktorú som už mala napísanú v piatok ale z nejakého divného dôvodu som ju nepublikovala. Ale povedala som si že začínam novú "eru" svojho života a idem sa sústrediť hlavne na seba.