Žiarivé lúče slnka

Dvanásta kapitola

Charlotte

,,Si mladší, ale nevystrájaš tak ako Hádes."
,,Chcete sa tu nasťahovať, však?"
,,Nie, o to nejde, teda premýšľali sme nad tým, ale ide o niečo iné," strčila si pramienok tmavých vlasov za ucho, presne tak ako Charlotte. ,,Tvoj otec nám Valentína kúpil víkendový pobyt do wellness, takže odídeme cez víkend a chcela som," znervózňela a pozrela sa mi na ruky. ,,Či by nemohla ten víkend stráviť Charlotte tu."

Nezmohol som sa na nič viac, len na prikývnutie. ,,Ona neznáša tráviť sama noci a síce bude mať čoskoro sedemnásť, ale..." povzdychla si. ,,Jasné, že tu môže byť," ubezpečil som Vanesu. ,,Hádesovi to povedzte radšej na poslednú chvíľu," dodal som a vstal od stola.

,,Apollo," vyslovila moje meno opatrne. Otočil som sa a pohľady sa nám stretli. ,,Postraj sa mi o ňu."
Vedel som presne, ako to myslela, pretože jej slabý úsmev mi povedal, že vie viac o mojich pocitoch ako ktokoľvek iný.

Bol piatok, ani som nevedel ako rýchlo uplynul celý týždeň. Dneska večer sa mal na našej škole odohrávať ten ples. Myslím, že naša škola žiadnu inú akciu behom roka nerobila, takže asi preto boli z toho všetci takí nadšení.

Keď som prišiel domov môj brat bol zavretý vo svojej izbe. Otec a Vanesa odišli už ráno a Charlotte mala prísť až večer. Otvoril som dvere od svojej izby. Aj keď som v nej trávil všetok svoj voľný čas. Nenávidel som ju. Moja posteľ bola príliš malá a vysoká, takže pád z nej zakaždým bolel. Moje okná v izbe boli také malé, že do izby ledva prenikalo nejaké svetlo, lepšie povedané, žiadne svetlo, keďže hneď pred mojim oknom rástol obrovský strom.

Občas mi chýbala moja stará izba. Izba, ktorú som ako dieťa zdieľal s Hádesom. No chápal som, že otec sa potreboval z toho bytu odsťahovať. Ľahol som si na svoju nepohodlnú posteľ a otvoril knihu, ktorá ma tak trochu štvala. Mal som pocit, že mi kradne moje nápady. Presne takýto podobný typ knihy som chcel napísať aj ja, ale teraz som mal pocit, že mi niekto ukradol môj nápad.

Čítal som až dokým za slnko neskrylo úplne za obzor. Čítal som, ale nemal som pocit, že čítam. Mal som pocit, že môžem nachvíľu žiť v tej knihe. Byť niekde ďaleko a nie medzi štyrmi stenami svojej izby. Mal som pocit, že tá kniha mi dáva možnosť zažiť konečne niečo čo je...vzušujúce.

Strhol som sa kvôli ostrým zvukom, ktoré začali hučať na celý náš byt. Keď sa mi srdce ako tak upokojilo behom pár sekúnd som vtrhol do Hádesovej izby a vypol jeho reprák.
,,Haló!" nechápavo zdvihol ruky.
,,Nemám náladu počúvať tieto tvoje sračky."
,,Volá sa to hudba."
,,Počúvaj ju na sluchadkách."

Hádes nadvihol obočie a mne bolo jasné, že som skončil. Postavil sa zo svojej postele a svojim telom ma vytlačil von zo svojej izby. Dvere za mnou tresol a potom som už len počul zvuk zámku. Čakal som, že budem o malú chvíľu počuť tu otrasnú hudbu znovu, ale dvakrát tak nahlas. No zavládlo ticho. Nezapol ju.

S mojim bratom som nikdy nemal ukážkový vzťah. Niekedy som mal pocit, že všetko...všetko, čo sa mu v živote stalo dáva za vinu mne. Často sa na mňa pozeral ako na zrkadlo jeho problémov. Snažil som sa na to nesústrediť, pretože som si nechcel spôsobovať bolesť, ale fakt bol že ma môj starší brat nenávidel.

Akurát som šla otočiť na ďalšiu stranu, ale Tokio mi skočil do náručia a chvost mi pchal do tváre. ,,Ja viem, že sa chceš túliť, ale toto je fakt dôležité," povedala som a dala kocúra nižšie k svojim nohám. Čítať ten zošit sa stalo pre mňa závislosťou. Mala som pocit, že mi to veľa povie, pretože to bolo úplne iné ako čítať romány o fiktívnych postavách. Toto sme boli my. Apollo a ja.

Guys ďalšia kapitola a verím že vám príde ten príbeh zaujímavý aspoň trošičku, lebo akurát sa snažím naňho namotavat a keďže nám idu prázdniny tak behom prazdnin plánujem vydávať veľa kapitol. Tak prosím buďte tu so mnou aspoň niekto. Milujem vás. XoXo