Žiarivé lúče slnka

Pätnásta kapitola

Charlotte

,,Ja len som trochu pila," naznačila mi prstami. Prikývol som. ,,Roztiahol som ti gauč, ale asi je jedno, kde budeš spať, kľudne si ľahni aj do otcovej postele, jemu to vadiť nebude." 

Prikývla. ,,Si už unavený?" pozrela sa na mňa. ,,Nie," odpovedal som videl na nej, že to chcela počuť. ,,Poďme do obývačky."
,,Chceš si niečo pozrieť?"
,,Nie," vyslovila pomaly; ,,chcem sa rozprávať."

Charlotte sa zakryla perinou a ja dekou, no ona ma do pár sekúnd zakryla aj svojou perinou. Moje telo na to hneď zareagovalo. Ztuhol som a chvíľu mi trvalo, kým som sa mohol zase hýbať. Ležali sme vedľa seba po tme o štvrtej ráno na starom koženom gauči.

Ležala na chrbte, pozerala do stropu a niečo robila s prstami. ,,Čo si pila?" prerušil som ticho.
,,Neviem, ale viem, že to chutilo jak hnusná medicína a bolo to bylinkové a tvrdé a mala som aj jednu vodku."
,,Fuj." Zdvíhal sa mi žalúdok, keď som si spomenul na chuť vodky.
,,Nepiješ, však?"
,,Nie, nepijem."
,,Ani ja už nebudem. Nemá to význam a krúti sa mi z toho v hlave."
,,Spánok ti pomôže."
,,Nechce sa mi ešte spať," potiahla perinu, aby ma ešte lepšie zakryla.

,,Čím chceš byť, Apollo?" spýtala sa s príjemným podtónom v hlase. ,,To sa ma už naozaj dlho nikto neopýtal." Fakt bol taký, že sa ma to naozaj nikto nikdy neopýtal. Detí sa to zvykli pýtať, ale mňa nie. Mňa sa vlastne málokedy niekto niečo opýtal.

Nemal som to nikomu za zlé, len keď vám nekladú ľudia normálne otázky. Prestane si ich aj vy klásť a potom na ne neviete odpovedať. ,,Asi spisovateľ."
,,Nieeee," zatiahla. ,,To nemôže byť pravda! Ty chceš byť spisovateľ?" Otvoril som ústa, ale Char ma predbehla. ,,Nie žeby sa to k tebe nehodilo, práve naopak, len o môj bože!"

Usmieval som sa nad jej reakciou. Bola z mojej odpovede nadšená a jej nadšenie vo mne prehĺbilo ešte väčší záujem písať. Nič okrem slohov do školy som doteraz nenapísal, ale mal som nápady. Celá moja myseľ bola ako veľká knižnica neprečitaných príbehov.
,,A aký chceš byť?"
,,Akým spisovateľom?" nerozumel som. ,,Človekom," objasnila.
Na chvíľu som sa zamyslel. ,,Chápavý." Pravdepodobne táto vlastnosť mi najviac chýbala.
,,Ty by si chcela byť aká?" vrátil som jej otázku. ,,Spoľahlivá. Páčilo by sa mi, kebyže sa ľudia na mňa môžu kedykoľvek spoľahnúť."

,,Lottie?" oslovil som ju.
,,Začína sa mi to asi páčiť."
,,Neuvedomil som si to."
,,Nie, ja to myslím vážne. Páči sa mi to."
,,Mám spať vedľa teba?"
,,Áno," povedala rýchlo.

Stíchla a aj ja som bol ticho. Asi to bolo tým, že som už zaspával a to ticho mi prišlo krásne. Vôbec nie ticho, v ktorom si ľudia nevedia, čo povedať. Až neskôr som si uvedomil, že možno preto mi prišlo to ticho také neobyčajné, lebo som si len užíval jej prítomnosť.

,,Spravila som niečo hrozné," ozýval sa Charlottin hlas, no netušil som či sa mi to zdá, alebo to hovorí naozaj. Otvoril som oči, aby som to skontroloval. Bola otočená celým telom smerom ku mne, tak som sa tiež otočil nabok, tvárou k nej. ,,Spravila si to kvôli sebe alebo kvôli niekomu na kom ti záleží?"
,,Spravila som to kvôli niekomu, kto mi je ukradnutý."
,,Takú odpoveď som nečakal."

,,Máš niečo na čo by si chcel strašne zabudnúť, ale tým, že sa to stalo len pred pár hodinami to nejde?" Mal som pravdu. Nebola v poriadku odvtedy, čo sa vrátila z toho klubu. ,,No mám veci, na ktoré chcem zabudnúť, ale nestali sa pred pár hodinami. Možno len musíš staré nahradiť novým, spraviť si spomienky, na ktoré chceš spomínať, aby si vytlačila tie, ktoré nechceš."
,,Ono," zhlboka sa nadýchla. ,,Nič také strašné sa vlastne ani nestalo," hodila rukou. ,,Len sa mi stratili obe kamarátky, ja som sa opila a nejaký...nejaký človek ma pozval tancovať."
,,Človek?" zopakoval som.
,,Hej, človek a najprv to bolo také normálne, ale potom sa začal nakláňať a ja som si povedala, že to nebudem riešiť a kašlem na to, tak som ho nechala."

Ako to dopovedala trošku sa v mojej hrudi niečo šklblo. Bola to ako bolestivá agresívna iskra, ktorú všetci skrývajú za slovom žiarlivosť.
,,Čo sa dialo potom?" spýtal som sa tak potichu, že som ledva počul svoj hlas. ,,Zachádzalo to ďalej. Pollo, ja som nevedela, čo robím, teda vedela, ale proste nechcela som ho odstrčiť, lebo mi to prišlo trápne."
,,On ťa znásilnil na parkete?" spýtal som sa omnoho hlasnejšie ako predchádzajúcu otázku.
,,Nie. Ja som mu nepovedala nie," hlas sa jej roztriasol. ,,On so mnou nebol už potom na parkete, ale niekde inde. Nepamätám si ako sme sa dostali inde, ani kde poriadne sme boli."
,,Ty si sa mu bála povedať nie."

,,Ja neviem. Ľutujem to strašne to ľutujem. Nechcela som, aby som sa prvýkrát s niekým vyspala takto. Bolo to nechutné...aaa divné."
,,Char, neľutuj to. Nič neľutuj, pretože ľútosť dokáže hrozne ničiť psychické zdravie. Nejde o to, kedy je to prvýkrát, ale o tvoje pocity. Kedy to bude pre teba prvýkrát skutočné," nebol som si istý, čo presne hovorím, keďže únava moju artikuláciu mierne poznačila.

Zamyslel som sa a prehral si v hlave náš rozhovor. Nie...Vážne som jej na toto povedal pred pár minútami, že má nahradiť staré spomienky novými? Vážne mi ona naznačovala toto a ja som...Bože.

,,Koľko mal rokov?" opýtal som sa čisto zo zvedavosti.
,,Neviem asi dvadsaťdva." Zatváril som sa znechutene, aj keď to Char nemohla vidieť.

Môj názor bol, že ten týpek, chlapec, muž alebo čo to bolo, musel cítiť alebo vidieť, že Charlotte není s tým úplne stopercentne v pohode. No určite to bol taký typický človek, čo trávi noci v kluboch, aby mohol potom zbaliť nejaké mladé dievča a dúfať, že tým ujde od nudného života, ktorý ho čaká a naplní jeho vypytvanú dušu, s ktorou sa vlastne ani nenarodil. Pretože vyrastal niekde v zapadákove so svojimi homofóbnymi rodičmi, ktorí sa len hádali a žili z výplaty do výplaty, nadávali na všetko a svojmu synovi zabudli dávať lásku, a tak ich syn sa v štrnástich túlal po dedine a pil alkohol, ktorý ukradol v miestnych potravinách. Topil sa v depkách a snažil sa potláčať to, že je gay šikanovaním ostatných detí, a tak sa dostal časom tu, do klubov.

Pozrel som sa na Charlotte, ktorá zhlboka dýchala. Áno, dýchaj. Nechcel som, aby bola nešťastná a keď som si predstavil, že spala s niekým dnes...s kým ani spať nechcela, mal som chuť poslať toho týpka sedieť a bolo by mi jedno, že či bol opitý, či to bolo znásilnenie alebo čo to doriti bolo.
Už pre mňa zaspať nebolo vôbec také jednoduché. Stále som myslel na to, čo mi práve povedala, pretože mi na nej pekelne zaležalo.

,,Pollo tá ceruzka na očiach ti naozaj pristala," zašepkala trochu od veci Charlotte. Možno vycítila moje myšlienky a chcela, aby sme obaja hovorili a mysleli zase na niečo iné.
,,Tá tvoja voda štípala ako kyselina."
,,Vôbec neštípe, len ty máš citlivé oči."

,,Dobrú noc," zašepkal som. Neodpovedala mi, v podstate už noc ani nebola. Na pokožke som ucítil teplo, príjemné teplo druhej ruky. Pozrel som sa dole a Charlotte ma držala za ruku. Jemne si preplietla prsty s mojimi a ja som neprotestoval.

Ahojte Guys
Dneska síce neskoro ale dve kapitoly a jedna taká fakt dlhá. Som pyšna na to že je to zase tak ako kedysi...Zase je pol jednej ráno a ja som síce unavená, hladná a ledva žijem, ale píšem lebo som chcela ju dopísat čo najskôr, lebo by som nezaspala kebyže to neodpíšem. A už sa to začína rozvíjať a teším sa keď Charlotte dočíta ten denník, ani neviem prečo, ale som zvedavá ako bude na to Apollo reagovať, ❤️🫀 A ďakujem vám všetkým čo tu teraz ste a čítate tuto moju poznámku