Žiarivé lúče slnka

Sedemnásta kapitola

Charlotte

Lizzie mi napísala správu, že keď zatvorí svoj stánok, zastaví sa u mňa, aj napriek tomu, že mám doma Tokia. Lizz ešte u mňa nikdy nebola, ale vedela, kde bývam.

Vonku stále pršalo, ale už sa pomaly stmievalo, aj keď boli len štyri hodiny. Presunula som sa do obývačky a zapálila si lampu, aby som mohla pokračovať v čítaní. Bola som presvedčená, že ešte dnes ten denník dočítam, pretože mi zostávalo už len asi 30 strán.

Ležal som na svojej posteli a chcel som preskúmať všetko to, čo cítim. Bolo mi jasné, že asi babka mala pravdu. Spadol som presne do toho, čoho som sa bál. Nebol som pesimista, ale nemyslel som si, že láska je zmyslom života. Nemyslel som si, že ja som schopný sa zamilovať. Áno, páčili sa mi ľudia už odmala, ale to bolo iné. Páčili sa mi fyzicky, napríklad keď som videl dievča alebo chlapca ísť po ulici a už nikdy som ich nevidel, ale páčilo sa mi ako vyzerali. No na Charlotte sa mi páčil jej hlas, jej energia, jej optimizmus, jej tvrdohlavosť, to ako si strkala pramienky za ucho zakaždým keď bola nervózna a hlavne to, že som pri nej mohol povedať čokoľvek a ona presne vedela, čo tým myslím.
Charlotte sa mi vskratke páčila od hlavy až po končeky prstov. Všetko čo bolo súčasťou nej. Zamiloval som sa do nej a bol som rád, že sa to stalo, ale nevedel som či môj koniec bude šťastný. Pravdepodobne pre mňa neexistoval pekný koniec, pretože nejakým divným spôsobom mi otec začal naznačovať, že Charlotte je niečo ako moja sestra. Doslova mi to vnucoval. Predpokladal som, že Vanesa mu niečo naznačila a už to vedel aj on, preto to robil. Alebo mu niečo povedala babka. No bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, kto všetko to vie, hlavné bolo, že to nevedela Charlotte. Tak trochu som dúfal, aby sa to nikdy nedozvedela.

Cítiť sa zamilované bolo zvláštne. Mal som pocit, že ma to dusí, ale dáva mi to možnosť dýchať. Že ma to zabíja ale zároveň drží pri živote. Vedel som však, že to musím zastaviť či sa mi to páči alebo nie. Netušil som však ako.

Nasledovalo asi sedem riadkov, ktoré boli kvalitne zaškrtané. Zaškrtal vety, ktoré nasledovali takou silou, že sa papier mal na niektorých miestach malé dierky. Nachvíľu som zošit zatvorila. Potrebovala som aspoň päť minút si od toho oddýchnuť. Prišla som do kuchyne. Moja kuchyňa nebola veľmi veľká, vlastne by sa dalo povedať, že je spojená s obývačkou. Veľmi mi obývačka aj moja kuchyňa pripomínali byt, v ktorom býval Apollo, Hádes a ich otec. Jediné, čo som nemala, bola telka.

Čakala som, kým sa mi zohreje voda v kanvici, aby som si zaliala kávu. V mojom byte bolo také ticho, že som počula vodu, ktorá bublala v kanvici, svoje dýchanie a jemné kvapky dažďa stekajúce po okne. Najhlasnejšie aj tak boli moje myšlienky.

Nikto mi nikdy lásku nevyznal. Vlastne som nemala pocit, že bol do mňa niekto niekedy zamilovaný. Apollo bol. Môj Apollo bol do mňa zamilovaný a mne to ani len nenapadlo. Zaliala som si kávu a sadla si za stôl. Potrebovala som chvíľu, aby som si potriedila myšlienky.