Žiarivé lúče slnka

Dvadsiata piata kapitola

Charlotte

,,Neviem. Asi si ho môžem nechať."
Hľadeli sme spolu s Lizzie na zošit. ,,Môžem si ho požičať?"
Celkom ma Lizzina otázka prekvapila.
,,Eh...prepáč, ale asi nie. Vieš Apollovi vadilo, že som to čítala vôbec ja, nie to ešte kebyže si to prečíta niekto iný."
,,Jasné."
Lizzie som povedala takmer všetko o fialovom zošite. Takmer.

,,Ideme si zapáliť?" Prikývla som a zložila Tokia zo svojho lona. Keď sme vyšli na balkón, nebolo tak chladno ako som čakala. V mojom karamelovom svetri mi bolo akurát, aj keď už bol večer. Medzi pery som si vložila cigaretu a zapálkami ju zapálila. ,,Apollo ťa vážne odmietol?"
,,Povedal, veci sa menia."
,,Nechce sa mi tomu veriť. Videla som ako sa na teba pozerá."
,,Akoby si bola jediné, čo potrebuje."
Mykla som plecami a rozhodla sa zmeniť tému: ,,Premýšľala som, že sa prihlásim do takého programu, kde chodia za chudobnými deťmi do Afriky."
,,Charlotte," povedala akoby jej to bolo ľúto. ,,Nie je to kvôli Apollovi. Len chcem odtiaľto vypadnúť. Na vysokú nechodím, prácu mám len ako brigádnička a s nájmom mi stále pomáha mama. Bola by som aspoň užitočná."
,,Čo ten kocúr?"
,,Apollo by sa oňho postaral."
,,Ty si užitočná." Ako?
Nevedela som, čo jej na to povedať tak som sa len pousmiala: ,,Ďakujem." Potiahla som si naposledy z cigarety a zhasla ju.

,,Vieš čo chceš ďalej?"
,,Ako to myslíš ďalej?"
,,So životom. Nejaké iné plány, okrem toho projektu s Afričanmi" objasnila.
Zamračila som sa, ale hneď sa pousmiala a prevrátila na Lizz oči.

,,Chcela by som kníhkupectvo."
,,Povedz mi viac," povedala prosebne. ,,Chcela by som, aby bolo malé a aby tam bola polička aj s použitými knihami, ktoré by boli samozrejme lacnejšie. Predávala by som tam aj platne a cdčká, ale neviem. Neviem či to výjde. Neviem čo bude.
Mama ma núti ísť na vysokú, ale ja by som radšej chcela prácu a vziať si hypotéku na moje kníhkupectsvo," pozrela som sa na Lizzie a čakala, zle sa vyjadrí alebo niečo povie. 
,,Páči sa mi to."
,,Ty máš nejaký plán?"
,,Jasné. Dám si urobiť tetovanie. Budem chodiť po kurzoch a o desať rokov si adoptujeme dieťa. Chlapca, z ktorého vychovám toho najlepšieho muža na svete."
,,Ty to máš viac premyslené."

Nikdy som nemala detailné plány. Väčšina mojich rozhodnutí bola úplne spontánna.

,,Som hladná. Neurobíme si niečo?"
,,Hej, jasné," odtiahla som sa od zábradlia a vošla dnu. ,,Charlotte?"
Otočila som sa na Lizzie, ktorej vietor na balkóne úplne postrapatil červené krátke vlasy. ,,Nemala by si sa tam poďla mňa prihlásiť. Myslím to vážne."

Hádes

Ubehol približne týždeň. Vonku bolo naďalej  sychravé počasie a každú chvíľu pršalo. Odjakživa som zbožňoval dážď, ale začínal mi liesť na nervy. Aj teraz mi studené kvapky padali na čelo a na ruky a hlavne na displej mobilu. Znovu som pretrel obrazovku, aby na nej nebolo príliš veľa kvapiek a mohol som dopísať správu Mirabell. Hneď ako som ju dopísal som si vymazal jej číslo.

Odložil som svoj mobil do vrecka a namiesto neho vytiahol kľúče, keďže som už prišiel k našej malej bytovke, ktorej omietka už bola opadaná. Cestou som odomkol schránku a čakal som, že v nej budú maximálne nejaké letáky, ale bola tam obálka s Apollovým menom.

Vybehol som hore schodmi dosť rýchlo. Dúfal som, že môj mladší brat bude doma a za to čo, bolo v tej obálke ho budem môcť zmlátiť. No Apollo trávil väčšinu času niekde inde. Predpokladal som, že sa učí v kaviarniach. Takže ani teraz doma nikto nebol. Hodil som predvolanie pred súd na kuchynský stôl a otvoril okno, pretože mi bolo hrozné teplo. Musel som to hlavne predýchať, pretože ak by sa mi teraz dostal Apollo pod ruky, zabil by som ho. Doslova.

Po dvoch hodinách, čo som presedel na gauči a mal chuť zavolať nášmu otcovi prišiel Apollo. Neunúval som sa vstať. Zostal som sedieť. ,,Pol!"
,,Čau," nadvihol obočie a skúmavo na mňa pozeral. ,,Stalo sa niečo?"
,,Pozri sa na stôl," nemal som energiu mu viac vysvetľovať. Apollo v premočenom kabáte podišiel k stolu a zdvihol papier. Pomaly prehltol a povedal: ,,Nejak sa to vyrieši."
,,Pôjdeš sedieť. A oznamuješ to otcovi ty."
,,Hádes, prestaň. Nepôjdem sedieť. Dával som si pozor."
,,Sám tomu neveríš."
,,Nájdem si dobrého právnika."

,,Sadni si," zašepkal som a stlačil si koreň nosa asi som dúfal, že mi to pomôže s dýchanim. Apollo si sadol ku mne na pohovku. Pozrel som sa do jeho očí, ktoré boli zrkadlovo ako tie moje.