Žiarivé lúče slnka

Jedenásta kapitola

Charlotte

Netušila som, kedy Apollo odišiel, ale keď som sa zobudila na jeho mieste spal Tokio. Nevadilo nám spávať vedľa seba. V podstate sme to robili ako tínedžeri dosť často. Ležali sme vedľa seba a rozprávali sa dokým jeden z nás nezaspal.

Bola som presvedčená, že musí existovať dôvod, prečo Apollo nechcel ísť domov. Ak by som sa pohádala s Hádesom ja, tak by som tiež nechcela ísť za ním, pretože Hádes nevedel v hádkach prestať. Bol ako búrka, ktorá neprehrmí.

Vstala som z postele a odtiahla žalúzie. Pršalo. Malé kvapky hladkali okno, ale mne bolo jasné, že onedlho už budú silno po ňom búchať krupy.

Sadla som si na posteľ a z nočneho stolíka vytiahla zošit. Nenápadne ma objali pocit výčitiek. Vedela som, že hneď, ako zošit dočítam mu ho vrátim, ale keď som Apolla videla ako zúfalo ten zošit hladá, bolo mi ho ľúto. Záležalo mu na tej veci, teoreticky to bol jeho denník.

Pohladkala som chrbát zošita a otvorila ho na ďalšej kapitole alebo skôr časti, presne tam, kde som skončila naposledy. Dneska som nemala v pláne nič robiť, len čítať až dokým sa mi nebude Apollov precízny rukopis mihať pred očami.

Bundu som si hodil do skrinky a zatvoril ju. Kládka na mojej skrinke cvakla a ja som sa vybral do triedy. Chodby už boli prázdne, keďže pred približne štyrmi minútami zvonilo, ale ja som sa na hodinu geografie neponáhľal. Nebavila ma. Ou, vlastne mňa nebavilo nič a poslednú dobu už vôbec nie. Bol som príliš zaneprazdnený vytváraním falošných scénarov so mnou a s ňou.

Nechápal som, ako som mohol tak rýchlo do toho spadnúť. Ako som mohol myslieť na jedného človeka každú sekundu z dňa? Nikdy. Nikdy som nebol zamilovaný. Nevedel som ani či teraz som. Nedovolil som si to tvrdiť.

Za mnou som počul, že kráča niekto, kto má topánky na podpätku, keďže sa ten zvuk ozýval celou chodbou. Pravdepodobne nejaká učiteľka. Čakal som, že ma zjazdí za to, že už zvonilo, keďže jej kroky sa zrýchľovali a blížila sa sa ku mne.

,,Ehm, chcela som sa ta opýtať..."Otočil som sa a pri mne stala Alica. Nafarbené biele vlasy mala vyžehlené a vďaka jej ofine som jej poriadne nevidel do tváre. Patrila k jednej z šiestich dievčat, na ktoré som mal vlastný názor. Behali za každým chalanom a pchali sa na každú udalosť. Až príliš bolo na nich vidno, že prosia o pozornosť. Nenávidel som takýto typ dievčat. Dievčat, čo nemali názor a chodili ako nejaká sekta. Dievčat, ktoré sa spolu smiali na každej nezmyselnej kravine, ale v skutočnosti sa navzájom nenávideli a závideli si.

,,Vieš si taký tichý," zasmiala sa. Aj keď som nechápal na čom. ,,A hanblivý," pokračovala. ,,Ingrid mi povedala, že si sa na chémii celý čas na mňa pozeral." Pozeral som sa na jej tašku, nie na ňu.

,,A chcela som ti povedať, že sa ma nemusíš báť. Nehryziem, len ak by si to chcel," ďalší trápny chichot. Premeral som si ju a usmial sa. Nechápal som prečo za mnou prišla. Prečo za mnou!?
,,O tom nepochybujem, ale už musím ísť na hodinu."
,,To nie je to, čo som chcela!" zvolala, keď videla, že sa chystám už odísť. ,,Ide Valentín." Skoro som na to zabudol. Na tento trápny reklamný ťah. Prečo by si ľudia mali vyznávať city v jeden deň?Prečo by sa láska mala oslavovať v jeden deň? Nemalo to by byť nejak obmedzené.

Ak by som chcel niekomu kúpiť kvety kúpim ich v akýkoľvek deň. Ak by som chcel niekomu vyznať city neriadil by som sa tým, že je štrnásteho februára.
,,Takže ak ma chceš vziať na Valentinsky ples. Do toho. Ešte sa ma nikto nepýtal."
,,Nechodíš s tým blondiakom z áčky?"spýtal som sa, pretože som nepochyboval, že by bola schopná ma tam zavolať aj keby bola zadaná.
,,Nie, už nie."
,,Alica, ja som už s niekym dohodnutý," snažil som sa to povedať jemne. Aj keď som pochyboval, že by sa jej dotklo práve moje odmietnutie. Možno urazilo, ale nie zabolelo.

,,Vážne?" pokrčila nos
,,Možno nabudúce," povedal som a nechal ju tam stáť. O Alicu by sa všetci moji spolužiaci pobili, lenže ja som mal iné prioprity.

Po škole som sa zastavil v kníhkupecstve a kúpil si ďalší diel fantasy série, ktorú som mal rozčítanú, potom som bol v potravinách kúpiť si chipsy a ešte nejaké nezdravé kraviny.
Domov som prišiel až pred siedmou. Hádesove tenisky na chodbe neboli. Za to nejaké fialové čižmy áno.

,,Už si doma?" zvolala Vanesa z kuchyne. Niečo piekla, pretože v rúre bol plech a v kuchyni sa vznášala vôňa vanilky. Ruksak s mojimi vecami som si položil na zem. ,,Potrebuješ s niečím pomôcť?" opýtal som sa a pozrel sa na riady, ktoré sa povaľovali všade.
,,Áno, pomôžeš mi to dať do úmývačky?" Neodpovedal som, len som vstal a otvoril umývačku. ,,Rada pečiem už len kvôli Charlotte, ale neznášam tú prácu potom."
,,Čo si piekla?"
,,Ríbezľový koláč," usmiala sa a venovala mi pohľad, ktorému som veľmi nerozumel. ,,No...čakala som, že príde tvoj otec skôr ako ty, ale keď ťa tu už mám," zavrela dvierka na umývačke. ,,Chcem sa s tebou porozprávať," zapla umývačku a ukázala mi, aby som si sadol za stôl.