Žiarivé lúče slnka

Ôsma kapitola

Charlotte

Zatvorila som fialový zošit a zapozerala sa na stôl. Nemala som dostatok odvahy, aby som sa Apolla opýtala či je to, čo tam opisuje skutočné, či ma naozaj tak vnímal,
len ja som bola tak slepá a nevšimla si to. Pretože všetko to, čo Apollo v minulosti povedal a mne to v tú chvíľu
nedávalo zmysel som práve pochopila. Jeho argumenty, žiarlivosť a ochrana nebola kvôli tomu, že by ma bral ako rodinu. Rukou som pohladkala zaujímavý material zošita. Bol akoby trochu chlpatý, ale nie úplne. Bol svetlofialový presne taký odtieň aký som zbožňovala. Zrazu sa mi dostala do hlavy vzopmienka. Už som ten zošit v ruke držala. Dávno. Veľmi dávno.

Položila som zošit na stôl a premiestnila sa do postele. Prezliekla som sa do pyžama a zhasla, no nezaspala som. Nešlo to. Neustále som premýšľala nad každou vetou, ktorú Apollo napísal. Hovorila som si, že ten zošit sa mal ku mne dostať. Osud to tak chcel. Čiže nech to o mne vypovedalo čokoľvek, bola som rozhodnutá to  dočítať až do poslednej strany a až tak ho Apollovi vrátiť.

Apollo

Ruksak som si prevesil cez plece a utekal dole schodami. Nestíhal som. Prednáška sa mi mala začať presne o trinásť minút ani som nevedel aká a kde, ale to bolo vedľajšie. Musel som sa hlavne dostať do školského areálu.
Vybehol som  z nášho malej starej bytovky.

,,Apollo." Zamračil som sa, ale pokračoval v chôdzi. ,,Pollo!" vykríkol niekto za mnou. Otočil som sa, ale nikto tam nebol.  ,,Dnes ťa pozývam." Až vtedy ako tú vetu vyslovila mi došlo čí je to hlas a odkiaľ vychádza. Zaklonil som hlavu a pozrel sa na balkón, z ktorého boli vyvesené dve vlajky: jedna dúhová a tá druhá nejakého chudobného štátu v Afrike.

,,Kam ma pozývaš?"
,,Na latte."
,,Čo potrebuješ?"  opýtal som sa. Vedel som, že ak ma chce vziať Charlotte na latte, tak buď niečo vyviedla, alebo niečo odo mňa chce.
,,Niiiič," zatiahla so smiechom v hlase.
,,Len ťa chcem s niekým zoznámiť, keď sa vrátiš."
,,Prídem k tebe ponáhľam sa na prednášku," povedal som tak rýchlo ako to len šlo a kračal už preč. Nemal som vôbec čas sa s Charlotte vykecávať, aj keď to bolo to jediné, čo by som bol ochotný robiť celý deň.

Doslova som cez behal cez kampus. Cítil som sa jak idiot, ale nechcel som meškať už len preto, že ak
by som otvoril dvere všetky oči by boli na mne. Už odjakživa som neznášal byt stredobodom pozornosti, bolo jedno akej.

Do sály som prišiel na poslednú chvíľu. Sadol som si úplne dozadu k nejakému okuliarnatému týpkovi, čo vyzeral jak tridsať sekúnd pred smrťou. Ani sa na mňa nepozrel a mne to tak vyhovovalo. Z ruksaku som si vybral počítač a zapozeral sa dovnútra ruksaka. Chýbala v ňom tá najdôležitejšia vec, ktorú som v ňom nosil už niekoľko týždňov.

Položil som si počítač k nohám a začala sa v ňom hrbať. Určite som svoj zošit doma nevyberal. Ani nikde inde. Nemal som ho kde stratiť. Poškrabal som sa na čele a plánoval, kde všade ho pôjdem po škole hľadať. Ten zošit znamenal pre mňa veľa a ak by ho niekto našiel, tak by som sa mohol rovno odstreliť.

,,Je ti zle?" opýtal sa chlapec, ktorý
vedľa mna sedel. ,,Nie," zamračil som sa. To on skôr vyzeral, že sa čoskoro pozvracia. ,,Som v pohode," oprel som sa o stoličku a nahováral si, že ho nájdem. Naozaj som ho nemal, kde stratiť. Jedine som ho mohol neumýselne nechať doma.

Babies som tu zase🤍 A začínate mi hrooozne chýbať. Chcem aby ste vedeli že aj keď nevydávam kapitoly každý deň som tu a vážim si každú jednu z vás. Ďakujem vám za to že ste a že ste si prečítali tuto kapitolu. 🤍🫀