Žiarivé lúče slnka

Dvadsiata kapitola

Charlotte

Päty som zabáral do malých kamienkov. Už sa pomaly stmievalo  a  Vanesa nám už dvakrát volala, že máme prísť domov na večeru.  Charlotte sa však nechcelo. Mne tiež nie, pretože som chcel zostať zaseknutý v tejto chvíli a keďže to v mojich silách nebolo, tak som sa snažil aspoň tento moment natiahnuť.

Na stehnách som mal položenú knihu, ktorú mi dala Charlotte aj s venovamím. ,,Veríš na šťastne konce?"
,,Ako kedy. Myslím si, že každý si ho zaslúži, ale nie každému je daný. Možno, aj keď príbeh skončí tragicky, je to len začiatok druhého príbehu, ktorý môže mať šťastný koniec," odštopla sa trochu silnejšie, aby sa aspoň trochu rozhojdala. Usmial som sa nad jej odpoveďou. Asi som s ňou súhlasil.

Hojdačky, na ktorých sme sedeli boli už staré a pod našou váhou vŕzgali. Dlhšiu chvíľu sa ozýval len vrzgot, až dokým sa Charlotte neozvala
,,Ty si panic?" Pravdu povediac jej otázka ma zaskočila. ,,Eh," premýšľal som, čo jej povedať, tak aby som povedal pravdu a nevyšiel z toho jak debil. ,,Teoreticky áno." Charlotte čakala, že k tomu ešte niečo poviem. ,,V štrnástich som vyprstil dievča z tábora a keď som tam šiel o rok, tak mi jeden chalan vyfajčil."
,,Wow," pozerala na mňa akoby to bolo niečo hrozne zaujímavé. ,,Zvláštny tábor."
,,Mi hovor. Všetci tam mali adhd. Boli nadržaní a smrdelo im z úst."
,,Takže tá fajka nebola nič moc?"
,,Nemám s čím porovnávať, ale nesmrdel."
,,Aspoň niečo," pousmiala sa a vstala z hojdačky.

,,Pôjdeme?" opýtala sa.
,,Už chceš ísť."
,,Len preto, lebo som hladná."
Zdvihol som knihu zo svojich stehien a vstal. ,,Ďakujem."
,,Už si sa mi poďakoval."
,,Nemyslím za knihu. Ale za to, že si moja najlepšia kamarátka a ja iných kamarátov nemám, len teba. Ďakujem proste, že si tu."

Charlotte nepovedala nič len si obmotala ruky okolo môjho krku a objala ma. Nevedel som ako reagovať. Cítil som jej vôňu všade. Jej telo pritisnuté k môjm. Modlil som sa, aby hlavne necítila moje šialene buchajúce srdce. Už som si ani nemyslel, že sa odtiahne, že možno navždy naše tela zostanú takto na sebe. No odtiahla sa kvôli sirénam sanitky, ktorá nás nepríjemne vrátilo do reality.

Čakali sme na starý výťah a bolo to zvláštne, pretože som mal v ústach stále sucho a trochu ma bolela hlava. No nevedel som sa prestať usmievať.
A tak sa mi krútilo v hlave, srdce mi stále búchalo a niečo neviditeľné mi mačkalo vnútornosti, hlavne tie v bruchu. Aj napriek všetkému mi všetko to, čo som cítil bolo príjemne.

Premýšľal som nad svojou diagnózou a nevedel či na ňu existuje nejaký liek. Neexistuje a ani nikdy nebude, pretože mi bolo jasné, že toto už asi nikdy nezmizne. Navždy ju budem milovať. Ona bola mojimi lúčmi. Nič viac som nepotreboval a ani nechcel. Stačila mi Charlotte Lusiova. Bolo mi jedno či budeme mať šťastný koniec teraz alebo neskôr. Možno nás nečaká vôbec.
Práve vďaka jej objatiu som si uvedomil, že ju milujem.

Niekto nahlas zaklopal na dvere. Mala som pocit, že to klopanie cítim nejak blízko akoby mi niekto klopal doslova pri uchu. Strhla som sa a potrebovala čo najrýchlejšie zlikvidovať zošit, ktorý som pevne držala. Ak by som ho položila na viditeľné miesto Lizzie by ho určite prelistovala, a to som nemohla dopustiť. Hodila som ho pod gauč. Otvorila som dvere a premerala si Lizz, ktorá mala obuté čižmy, na hlave mala čiapku a krátke červené pramienky mokré. V ruke držala premočené biele kvety. ,,Pre teba," vtisla mi do rúk kvety. ,,Ďakujem," pustila som ju dnu.

,,Kde je to zviera?" obzerala sa okolo seba.
,,Nie je to pes, nevíta ľudí. Navyše má tri nohy ak si zabudla."
,,Charlotte, toto vôbec nebolo pekné."
,,Je to len fakt. Ja ho ľúbim aj s tromi nohami."
,,To mi je jasné," zavesila si kabát na vešiak, ktorý som mala na chodbe.
,,Nie každý by si vzal mačku z ulice."
,,Tokio nie je z ulice." Našla som ho síce na ulici, ale...to bolo iné. Nebol dlho na ulici. Mohol tam byť maximálne deň. ,,Fíha má meno."

,,Apollo ho v podstate vymyslel."
,,Nie je môj typ, ale je zlatý," sadla si Lizz na môj gauč.
,,Apollo?"
,,Kto iný." Prosím nerozprávajme sa teraz o Apollovi. ,,Pekne sa na teba pozerá." Prehltla som a snažila sa rýchlo nejak zmeniť tému.
,,A čo ty? Teraz riešiš niekoho?"
,,Po zistení, že všetci sú len idioti, chcem byť sama."
,,Dáš si..." nestihla som dopovedať, pretože niekto zazvonil. ,,Kávu? Nie Charlotte. Je neskoro a urobíme si drink," hovorila na mňa aj keď som už kráčala k dverám otvoriť.