Žiarivé lúče slnka

Štrnásta kapitola

Charlotte

Moje plány mala byť ona, teda chcel som, aby bola, ale moja nádej, že sa budem môcť na ňu celý večer pozerať a namýšlať si, že aj ona si myslí, že som to najzaujímavejšie a najkrajšie stvorenie, aké kedy videla, vyhasla.
Vyhasla hneď ako povedala, čo chce robiť.

,,Naozaj," ubezpečoval som ju. ,,Budeš tam s kamarátkami, mňa tam nepotrebuješ." ,,Ale."
,,Char, choď mame to nepoviem," ubezpečil som ju. ,,Myslela som, že pôjdeš so mnou."
,,Nie som typ, čo chodí do klubov, ale ty choď. Zajtra môžeme celú sobotu pozerať filmy," povedal som a aj keď by som ju veľmi chcel prehovárať, aby so mnou pozerala celý večer Drozdajku, vzdal som to. Nechcel som to urobiť, pretože som videl, aká je nadšená.

Charlotte si priniesla v kozmetickej taške aj malovatká. Sedela na zemi pred zrkadlom v mojej izbe a maľovala si mihalnice. Popritom mi rozprávala o pesničkách a plánovala so mnou ísť na koncert nejakej kapely, o ktorej som v živote nepočul, ale Charlotte tvrdila, že ich hudba jej ma pripomína. ,,Môžem ti obtiahnúť oči?"
,,Čože?"
,,Ceruzkou," hrabala sa v malej taštičke. Ty, Charlotte možeš všetko.

Prisadol som si k nej a nechal, aby mi prechádzala tupým hrotom okolie očí. Keď som sa po piatich minútach pozrel do zrkadla, usmial som sa: ,,Vyzerá to skvele."
,,Vyzerá to dokonale. Pristane ti to," škerila sa.
,,Zavolaj mi, keď už budeš odchádzať, pôjdem ti oproti."
,,Nemusíš."
,,Proste mi zavolaj."
,,Nemám tvoje číslo," podala mi svoj mobil, ktorý som jej vzal a vytvoril nový kontakt.

O hodinu som sedel v obývačke, v telke hrala nejaká súťaž v pečení, ktorú som veľmi nevnímal. Skôr som sa hral na mobile. Potom som do seba napchal zvyšné Charlottine keksíky a potom som bol zase na mobile. Keď už bola polnoc čakal som, že mi bude Charlotte volať. Dúfal som, že to bude čo najskôr. Nebolo. Prešla hodina. Dve. Tri. Čas sa neuveriteľne vliekol.

O pol štvrtej som bol tak unavený, že som myslel, že si pôjdem ľahnúť a keď mi bude volať, zobudí ma to. Vypol som telku a zhasol v obývačke.

V tú chvíľu mi začal vibrovať v ruke mobil. Charlotte sa mi zdala nejaká zvláštna. Jej hlas bol zachrípnutý, povedala mi len, kde je a okamžite zložila.

,,To čo máš s tvárou?" spýtal sa ma Hádes. Stál na chodbe a pozoroval ma ako si obúvam topánky. ,,Si slepý? Mám ich namaľované."
,,Kam ideš?" nereagoval na moju poznámku. ,,Pre Charlotte."
,,Sa z nej neposer," zamrmlal si popod nos, ale rozumel som mu každé slovo. ,,Kde ušla?"
,,Chod radšej spať," usmial som sa a zabuchol dvere.

Kráčala ku mne. Aj keď sa jej kolená podlamovali zrýchlila v chôdzi. Charlotte mala vlasy už v inom stave ako keď odchádzala, ale zdiaľky som videl jedine jej chôdzu a pár stojacich pramienkov. No ako som sa každým krokom k nej približoval, môj zlý pocit sa zväčšoval.