Žiarivé lúče slnka

Dvadsiata prvá kapitola

  Charlotte

Na sebe mal veľkú čiernu mikinu na zips. Hnedé kučery mal rozhádzané na všetky strany a na perách slabý úsmev. ,,Priniesol som hračky pre Tokia," povedal Apollo. ,,Je u mňa Lizz," povedala som a znelo to akoby som mu tou vetou chcela povedať vypadni, ale to vôbec nie. Nevedela som, čo robiť, lebo môj pohľad na Apolla sa úplne zmenil a bola som...nervózna.

,,Jasné, tak prídem neskôr," povedal, ale skôr ako som niečo stihla na to povedať Lizz vykríkla: ,,Neblbni a poď dnu." Pootvorila som dvere a nechala vojsť Apolla, ktorý si len vyzul papuče a išiel do obývačky. ,,Neobjednala si ho ešte k zverolekárovi, však?"
,,Nie."
,,Dobre, tak ja áno a o týždeň máme s ním prísť," sadol si do kresla v obývačke. Až teraz som si všimla, že v rukách držal nejakú palicu a niečo plyšové. ,,Ďakujem."
,,Je to aj môj kocúr. Aj keď neviem jak tu chce Hádes bývať, keď neznáša mačky."
,,Hádes? Hádes so mnou bývať nechce."
,,Nevieš o tom," poznamenal Apollo. Zamračila som sa a nechápala o čom to hovorí.
,,Hajzel," povedal popod nos. ,,My dvaja určite spolu bývať nebudeme," povedala som a tá predstava mi prišla absurdná. No nebolo to tak vždy. Ešte pred pár týždňami som prosila o jeho prítomnosť.

V tú chvíľu som si uvedomila, že odvtedy, čo som začala čítať Apollov denník som na Hádesa vôbec nemyslela. Nie tak ako predtým.

,,Kúpila som cestou ananas. Môžem spraviť pinacoladu," prerušila ticho Lizzie. ,,Ja pinacoladu nemusím," povedal Apollo. ,,Tak ju nedostaneš," povedala a pozerala sa na svoje nohy.
,,Niečo ti tu spadlo." Doriti. Nie. Nerob to.

Zohla sa a z pod gauča vytiahla fialový zošit. Pozrela som sa na Apolla, ktorý mal pohľad len na fialovom zošite. Ústa mal pootvorené a obočie mal jemne nadvihnuté. Pravdepodobne ani nedýchal. Celé mu to došlo. Pomaly sa na mňa pozrel a ja som mala pocit, že som práve zničila jeho dôveru. Klamala som mu, videla ako ten zošit hľadá a tiež som mu narušila jeho súkromie, na ktoré bol hrozne citlivý. Nechcela som, aby sa to dozvedel takto.

,,Čítala si to?" opýtal sa pevným hlasom. ,,Áno," povedala som tichšie. ,,Kde si to našla?"
,,V kaviarni," odpovedala som rýchlo. Nemalo zmysel sa snažiť mu klamať. Obzvlášť, keď som sa s ním o tom, čo tam bolo napísané potrebovala porozprávať. ,,Idem spraviť ten ananas," vstala Lizzie. Asi vycítila jemne napätie medzi mnou a Apollom.

Hneď ako zašla do kuchynskej časti, z ktorej nás stále mohla počuť, som povedala: ,,Pollo, ja som ti ho chcela vrátiť, ale..."
,,Pôjdem už," skočil mi do reči. Bol úplne bledý až som sa bála, že keď vstane odpadne. ,,Nie, ešte nechoď."
Odignoroval ma. ,,Ahoj Lizz!" zakričal a odišiel.

Ten zošit nechal na stole, nevzal si ho. Nevedela som či je na mňa Apollo nahnevaný, sklamaný alebo zahanbený. Asi všetko dokopy.
,,On odišiel?" vyšla Lizz.
,,Hej."
,,Chcem vedieť čo sa stalo?"
,,Nechaj tak."