Žiarivé lúče slnka

Piata kapitola

Charlotte

V topánkach som prešiel do obývačky, kde bola zapnutá telka a na nej sa prehrával futbal. ,,Myslel som si, že už tu bude Vanesa," povedal som otcovi, ktorý sedel a zaujato pozoroval dianie v hre. ,,Až za hodinku," povedal otec, ale neodtrhol zrak od telky.
,,Varil si?" opýtal som sa.
,,Hej, najedz sa. Je tam ryba." Otočil som sa ku malej kuchynskej časti a pozrel sa do hrncov. Rybu som veľmi nemusel, ale zjedol som ju, keď sme ju už mali. Naložil som si na tanier kúsok filé a pečené zemiaky a zavrel sa do izby. Vyzul som si topánky, ľahol si na posteľ a pustil som si seriál. Napchal som do seba celý obed a popritom premýšľal či sa tu ukáže aj Hádes. Môj brat bol viac spoločenský ako ja. Zvykol viacej veci zveličovať a byť náladový, no stále by som povedal, že je introvert. Tanier som položil na stôl, kde už sa mi špinavé riady hromadili, ale väčšinou raz za týždeň som všetko pozbieral a hodil to umývačky.

Ľahol som si a počítač som si položil na stehná. Netušil som ako bolo možné, že som zaspal. Pravdoeodobne za to mohla moje nekonečná únava. Poslednú dobu nezáležalo na tom koľko som spal, stále som sa cítil vyčerpaný a unevaný. Z chodby, teda za dverami mojej izby sa ozývali hlasy. Počítač som vypol a vstal z postele. Neváhal som a otvoril som dvere. Moja izba sa nachádzal teoreticky na chodbe, takže hneď ako sa moje dvere otvorili som mal možnosť vidieť  Vanesu, ktorá sa vyzúvala. ,,Apollo, Ahoj miláčik," usmiala sa a ďalej sa snažila vyzúvať sa, ale išlo jej to dosť ťažko. Jednou rukou sa opierala o stenu a druhou si vyzúvala čižmu.

Až po dlhšej chvíli som si všimol, že po jej pravici stojí dievča. Dievča, ktoré sa na mňa pozeralo s pootvorenými ústami. Bol som presvedčený, že Vanesino dieťa bude mať maximálne desať, ani mi nenapadlo, že by mohla byť približne tak stará ako ja.
,,Som Charlotte," povedala. Jej vlasy boli hnedé a kučeravé, jej oči boli o otieň tmavšie ako jej vlasy a na mihalniciach mala trochu špirály. Bolo to dievča, ktoré nepotrebovalo byť krásne, aby bolo jednoducho krásne. Spôsob akým sa usmiala a pozrela vo mne vzbudil niečo, čo som si myslel, že už nebudem cítiť. Záujem. Charlotte! Moja myseľ kričala jej meno. ,,Budeme asi niečo ako súrodenci," usmiala sa ešte širšie. Nie, nie. Charlotte nekaz mi to.  ,,Vyzerá to tak," povedal som neochotne a donútil som sa falošne usmiať. ,,Nie, my nikdy nebudeme súrodenci," povedal Hádes opierajúc sa o stenu. A ja som s ním aj napriek tomu, čo som povedal súhlasil.

Nachvíľu zavládlo ticho. Ticho, v ktorom si Charlotte premerala Hádesa a Hádes sa pozrel na Vanesu a potom na mňa. ,,Zahráme si karty?" prerušila ticho Vanesa. Nikto jej na tú otázku neodpovedal.

Ako sme prešli všetci do obývačky pozeral som sa len na Charlotte. Na jej pery, ktoré boli rúžové rovnako ako jej líca. Počas toho ako sme hrali sedmú sa usmievala. Aj napriek jej častým úsmevom som si nemohol nevšimnúť, že niečo jej srdce poranilo. A mňa, aj keď som ju poznal, doslova len pol hodinu, sa zmocnila chuť zistiť kto alebo čo ju zranilo a zničiť to.

Prehltla som. Moje líca úplne horeli a potrebovala som súrne vodu. Určite studenú vodu. Hádes mal pravdu. Toto nebolo fiktívne. Bol to príbeh. Apollov príbeh o tom, ako sme sa prvýkrát stretli. Nemala som to viac čítať, ale nahliadnuť takto do Apollovho sveta bola jedinečná príležitosť.

Guys už sa nám to začína vyvíjať a sa veľmi teším, pretože keď aa to rozbieha ma to aj viac baví.❤️