Žiarivé lúče slnka

Dvadsiata ôsma kapitola

Charlotte

Ako sa jeho pery dotkli môjho nosa, v bruchu ma zabolelo. Tá zvláštna bolesť nebola len v bruchu, ale takmer v celom mojom tele. Akoby sa moje pľúca a srdce spomalili a neboli schopné normálne fungovať.

Hádesova ruka bola stále na mojom líci. Pozeral sa mi na nos a nad niečím premýšľal.

Chytila som jeho líce, ktoré na dotyk trochu pichalo a pritiahla si ho k svojim perám. Otázka, čo bude potom pre mňa neexistovala. Riadila som sa len intuíciou a tým, čo mi kázali moje pocity. Prišlo mi, že Hádes si nebol istý. No ja som ho chcela ubezpečiť, že je toto presne to, čo teraz potrebujem, takže som ho chytila za zátylok a ešte viac prehĺbila náš bozk.

Neváhala som a začala rozopínať jeho rozporok na modrých rifliach. Hádes sa začal zapodievať s tým mojím. Pritlačil ma ku gauču a bozkával ma na sánke. Bozkával ma tak, ako to iba on vedel. Tak flegmaticky, no zároveň s toľkými pocitmi. Častokrát mi tento spôsob jeho bozkov dával pocit, že ma má možno viac ako rád. No jeho slová ma zakaždým ubezpečovali, že to nie je pravda.

Končeky jeho vlasov mi šteklili pokožku, ale svojím spôsobom to bolo príjemné. Stiahol mi moje široké čierne rifle a trochu sa odtiahol, aby mi dal priestor sa z nich úplne dostať von. Využila som to a hneď ako som si z členkov zošúchla nohavice, som si prevliekla cez hlavu aj svoje tielko. Nemala som oblečenú lambádu, tak ako zvyčajne. Teda nosila som ju len občas, keďže som nikdy nemala nejak veľký hrudník a nepotrebovala som to.

Hádesova hruď sa opatrne obtierala o moje citlivé bradavky. Pritisol sa tak na moje telo, aby nebol na mňe svojou váhou, ale zároveň, aby sme cítili svoje telá, čo najviac.

Jeho pery boli pri mojom uchu, presne som vedela, že hneď ako z nich vyšiel slabý povzdych sa dostal do môjho vnútra. Nezačal vôbec pomaly. Vnikal do mňa v pravidelnom tempe. Dýchal mi do ucha a ja som z celej sily nohami stláčala jeho boky.

Moje myšlienky sa vznášali okolo mňa. Všetky boli ohľadom neho. Napriek tomu, že som presne chcela Hádesa, že by som túto chvíľu nezmenila, som si to nevedela úplne užiť. Asi hlavne preto, že som si bola vedomá, že je to naposledy.

Slnko už pomaly zapadalo a posledné lúče mi prenikali rovno do obývačky na Hádesovu tvár, vďaka ktorým sa jeho vlasy zdali ešte svetlejšia a jeho tvár o trochu zdravšia. Usmial sa a ja som prstom prešla po jeho perách, v ten moment mu úsmev zamrzol. Do podbruška mi vystrelilo príjemné teplo.
Zavrela som na pár sekúnd oči. Vďaka chladu som vedela, že sa odo mňa vzďaľuje. Keď som otvorila oči Hádes sedel, zahľadený na okno cez ktoré sledoval západ Slnka.

Dotkla som sa jeho chrbta, na ktorom mal vytetované ryby a plamene a rukou prechádzala po jeho rebrách až dokým sa nezohol a neobliekol si svoje tričko naspäť. ,,Nechcem, aby si na mňa čakala," zašepkal. Pozrel sa na mňa: ,,Dobre?" Posadila som sa k nemu a objala ho. Nechcela som mu odpovedať.