Anjelská Trojka || Daniel Ricciardo || ✓

• 29. •

Austin, 2024

"-je na ceste sanitka!- Áno! Už idú!- Ešte nie, závod sa ruší!- Ona je tu!"

Nora sedela na skladacej stoličke a triasla sa po celom tele. Na obrazovke pred ňou sa dookola premietala tá nehoda. Už ju mala vypálenú v mozgu, pretože aj keď pritisla viečka k sebe aby na obrazovku nevidela, mala to stále pred očami.

"NORA!!!" ten hlas. "Kašlem na pravidlá!! Potrebuje ma!!" mladý Brit sa predral pomedzi mechanikov Red Bullu a jeho ruky objali jej krehké telo. "Poď preč. Poďme!!" prikázal jej.

Lando odviedol Noru ku sebe do šatne, kde už čakal Max s Carlosom a aj Charles. Usadil ju na gauč a prehodil cez ňu deku.

"Je niečo nové?"
"Operujú ho. Viac nikomu nepovedali."
"Povedia to len rodine."
"Volala jeho matka. Priletia do Texasu najbližším letom."
"Chcem ísť do nemocnice." ozvala sa Nora slabým hlasom.
"Nora, kým ho dooperujú-"
"To ma nezaujíma. Som jeho manželka. Musíme byť pri ňom." vstala z gauča. "Buď ma tam niekto odvezie alebo si vezmem taxík. Je mi to jedno."
"Daj mi pár minút. Prezlečiem sa." prikývol Lando.

Pol hodiny neskôr Nora vošla do nemocnice a zamierila rovno na recepciu.

"Pomôžem-"
"Hľadám Daniela Ricciarda. Priviezli ho tu-"
"Vy ste jeho príbuzná?"
"Som jeho manželka!" mračila sa Nora.
"Pani Ricciardová, vášho manžela ešte operujú."
"Môžem sa niekde dozvedieť viac?"
"Je na štvrtom poschodí. Tam Vás budú informovať podrobnejšie."

Nora s Landom vyšla na štvrté poschodie, kde ju opäť zastavila sestra, ktorej opäť vysvetlila koho hľadá.

"Ešte je na operačnej sále, pani Ricciardová. Viac vám neviem povedať. Ak chcete, počkajte tamto v čakárni, keď skončia, pošlem za vami doktora."

A tak čakali.
Prešla hodina.
Dve.
A po troch hodinách neustáleho prechádzania sa a nervových zrútení vyšiel z operačnej sály doktor a Nora videla, ako mu tá sestrička ukázala, že na neho čakajú.

"Hlavne zachovaj kľud, Nora. Je to bojovník."
"Viem. Nenechal by nás tu samých." hlas mala prekvapivo pevný, čo sa o jej rukách povedať nedalo.
"Pani Ricciardová? Som hlavný chirurg Pierce. Operoval som vášho manžela. Počas operácie sa vyskytlo zopár ťažkostí, ale úspešne sme všetko zvládli. Po tej nehode mal silné krvácanie do brušnej dutiny, zlomeninu ruky a kľúčnej kosti, rovnako aj pár rebier. Aktuálne je váš manžel na pooperačnom oddelení a nasledujúcich dvadsať štyri hodín bude pre jeho stav rozhodujúcich." vysypal zo seba, Nore nedal šancu na otázky.
"Aké sú jeho šance?"
"Vysoké. Ráno ho prebudíme, ale vyzerá to s ním veľmi dobre. Nehovoril by som vám to, ak by som tomu sám neveril. Ak ho chcete vidieť, sestra vás k nemu zavedie, ale len cez sklo. Nemôžeme nič riskovať a ako pozerám, vo vašom stave by som to ani neodporúčal."

Nora sa s doktorom rozlúčila, dohodli sa, že ráno za ním zájde. Sestra ich oboch zaviedla na pooperačné oddelenie, kde cez obrovské sklo videli, ako Danielovi upravujú hadičky, ktoré mu trčali z tela.

"Je taký bezbranný." rozplakala sa Nora, Lando nezaháľal a objal ju.
"Zlato. Zlato upokoj sa. Počula si doktora. Dostane sa z toho. Celé to len vyzeralo desivo, on to nevzdá. Má toľko dôvodov aby sa prebral a žil."
"Áno. Máš pravdu." prikývla. "Ja viem, že ju máš. Ale keď ho tam tak vidím-"
"Poď. Teraz mu tu nijak nepomôžeme. Ak by sa niečo dialo, doktor má tvoje číslo a zavolá ti. Vyspíš sa a ráno tu prídeme."

Na hotel sa vrátili spolu, Nora sa prezliekla do pohodlnejšieho, Lando jej na izbu objednal večeru a spoločne sa najedli.
Nora hladná ani nebola, v šiestom mesiaci tehotenstva bola opakujúca sa história posledné čo potrebovala.

"Ostaneš spať pri mne?" pozrela na Landa.
"Zavolám Mii a vrátim sa k tebe." pobozkal ju na vrch hlavy. "Vezmem si tvoj kľúč, ty sa pokús zaspať."

Na druhý deň dorazili do nemocnice o pol desiatej. Na chodbe pri oddelení našli stáť Grace a Joea, ktorí sa o niečom hádali s doktorom Piercom.

"Pani Ricciardová!" pozrel Noriným smerom. "Poznáte týchto ľudí?"
"Sú to Danielovi rodičia." prikývla. "Čo sa tu deje?"
"Nora, nechcú nám nič povedať. Máme právo vedieť čo je s naším synom!"
"Doktor?" Nora upriamila pozornosť na doktora.
"Zobudili sme ho. Na všetko reagoval, komunikoval bez problémov. Hýbe nohami, aj rukou, ktorú nemá v sadre. Pred chvíľou zaspal, dostal ešte lieky proti bolesti. Ale previezli sme ho na oddelenie, má súkromnú izbu, pochopiteľne. Môžete ísť za ním."
"Kedy ho prepustíte? Kedy si ho môžeme odviesť domov?!" ozvala sa Grace.
"Čože?!" Nora sa na ňu prekvapene pozrela. "Kam ho chcete odvážať?!"
"Domov predsa! Do Perthu. Kde inde sa o neho postarám lepšie?!"
"Hádam, že o svojho manžela sa postarám aj sama, nemyslíte si?!" postavila sa svokre. "Nikam ho nebudete brať! Ostanem s ním, kým sa nezotaví a potom odletíme domov. Ku nám domov. Do Monaka. Tam sa o neho postarám najlepšie ako viem."
"Ty?!" odfrkla Grace. "Ako sa decko ako ty chce starať o môjho syna?! Ako matka viem najlepšie, čo môj chlapec potrebuje. V domácom prostredí-"
"VY ste stratili nárok na svojho syna vo chvíli, kedy ste mu vynadali za to, že si ma vzal za ženu!" Nora sa vytiahla do celej svojej výšky, stála hrdo a nebojácne a Lando len sledoval, ako si bráni svoje šťastie. "Nenašli ste pre mňa jediné pekné slovko. A keď vám Daniel nadšene volal, že z neho bude otec, namiesto radostného blahoželania ste mu opäť len vynadali. Nie je pre vás nič než len naivný hlupák. Tak teraz tu nešaškujte s materinským citom, pretože ste sa ako matka posledné roky vôbec nechovali-"

Všetkých prítomných na chodbe prekvapila facka, ktorú Grace tehotnej Nore uštedrila. Bola silná a dobre mierená a len čo Gracina ruka dopadla na Norine líce, Lando vyštartoval po staršej žene, no Nora ho zastavila.

"Nie. Nerob." ozvala sa tvrdo a chladne. "Zmiznite mi z očí. Obidvaja." pozrela aj na Joa. "Myslela som si, že keď sa posnažím, budete ma mať radi. Že ma akceptujete ako partnerku vášho syna. Ale dokázali ste mi presný opak. O tomto sa Daniel dozvie, to mi verte. A bude len na ňom ako sa voči vám zachová. A o pár týždňov, keď sa narodia dvojičky, zabudnite na to, že ich niekedy uvidíte. Po tomto sa rovno rozlúčte s vašimi vnúčatami."

Grace ťažko niesla náklad, ktorý jej Nora uštedrila.

"Len Boh vie, či tí parchanti sú vôbec môjho syna." hodila pohľadom po Landovi. "Vôbec by ma neprekvapilo, ak by bol otcom niekto iný."
"ODCHOD! Nech vás tu viac nevidím!" zavrčala Nora. "A vás doktor na rovinu žiadam, aby sa títo ľudia nepriblížili k môjmu manželovi. A ani aby im personál poskytoval nejaké informácie. Nikomu okrem mňa."
"Rozumiem. Oboznámim ich s vašou žiadosťou, pani Ricciardová."

Neskôr, keď sedela Nora pri svojom manželovi a držala ho za ruku, ďakovala vyššej sile za to, že nabrala odvahu postaviť sa svokrovcom. Mala to urobiť dávno, ale muselo sa stať nešťastie, aby ona našla pokoj na duši.

Večer o šiestej sa Daniel prebral, rozospato točil hlavou až pohľadom narazil na spiacu Noru v kresle.

"Baby girl." šepol slabo. "Nori, láska." strhla sa zo spánku.
"Danny!" naklonila sa k nemu. "Tak ty si mi dal teda zabrať, Daniel!" pobozkala ho na suché pery. "Čo si to vystrájal?!"
"Ani sám neviem." pohľadom skĺzol na jej bruško. "Je ti dobre?"
"Ale áno. Nechala som sa skontrolovať." prikývla. "Hlavné je, že žiješ a budeš v poriadku. Ale teraz oddychuj. Potrebuješ to." usmiala sa. "Som pri tebe."