Monštrá

Duše

Aj ľudia majú duše. Kedysi som tomu verila.
Oči sú dvere do duše. Aj tomu som bezhlavo verila.
Úsmev je cesta k srdcu. Klamstvá, ktoré ma poznačili.

Krv sa vsakuje do môjho oblečenia a podľaha, na ktorej sedím je studená. Slzy na tvári mi už dávno uschli a ja mám prázdnu myseľ. Mám pocit, že je to prví krát za posledných pár rokov kedy na nič nemyslím.
Jediné čo cítim je pocit viny pretože tá krv nie je moja. Vždy je možnosť urobiť niečo viac ale ja som zlyhala. Pozerám sa na prázdnu tvár môjho otca. Jeho telo leží bez pohnutia pri mne už niekoľko minút. Od zúfalstva po hnev až po úplne upokojenie za niekoľko desiatok sekúnd, pomsta je môj jediný cieľ.

Od posledného výstreľu, ktorý sa ozval prešla už hodina a ja pravdu povedať neviem čo robiť. Padol král, nech povstane nový.

————-

Keď dopadla hlina na truhlu môjho otca už nebolo cesty spať. Veďla mňa stál môj o päť rokov mladší brat Raiden, na druhej strane otcov najbližší priatel Theo, ktorý mi bol celý život ako rodina. Oproti stál farár, ktorý hovoril smútočnú reč, za nami stálo niekoľko žien aj mužov odetých do čiernej, ženám nebolo vidieť do tvári kvôli obrovským klobúkom a mužom sa spod sák rysovali zbrane. Nikto z prítomných nepristúpil ku mne aby mi podal ruku a vyjadril ľútosť nad stratou. Theo, ktorý mal zbraň pod ľavým ramenom nevyzeral, že by niekoho ku nám pustil bližšie ako na pár metrov. Bola som najstraršia z rodiny. Matka ušla už dávno a ja som nemohla zaprieť to, že som dcérou svojho otca. Raiden, ktorému po líci za celú dobu stiekla jediná slza mal v očiach hnev. Čerstvých dvadsať a viera, že prekoná svet. Že sa postaví vrahovi nášho otca. Viera v to, že sa zabudne na to, že nie je prvorodený ale, že stačí že je prvorodený syn. Viem, že niekto v hĺbke duši vie, že to nestačí. Nie tu a nie teraz. Jediné čo má je nenávisť a hnev.

Trvalo ešte niekoľko hodín kým jeho truhla bola zakrytá hlinou celá, zostali sme tu len mi traja. Sami, je to zvlášne vedieť, že sa už nikdy na mňa nepozrie, že nikdy ma už nepochváli alebo skôr čo by bolo pravdepodnejšie nevyhreší ako malé dieťa. Je preč a je preč navždy.

Trvalo mi kým som sa sproštila tej viny a preniesla ju na právoplatného vinníka. Abian Silvano. Muž, ktorého postihne smrť.
Hovorí sa, že keď právoplatný kráľ zomrie nahradí ho iný kráľ a svet väčšinou zabudne avšak ak na trón zasadne nesprávny kráľ svet bude spomínať navždy.

Je hlúpe viniť za otcovu smrť iba Abiana ale on bol ten kto držal zbraň a kto vystrelil. Keď guľka prešla kožou môjho otca bola som len kúsok od neho a premýšľam kto z nás mal zomrieť. Ak si sama vaša matka myslí, že ste diabol, ktorý nemá chodiť po zemi čo si potom myslí Abian Silvano? Celé roky som bola otcov tieň, jeho prvorodená, jeho monštrum.
Všetci si nesieme v sebe malé monštrum a za život ho ukazujeme iba pár krát alebo vôbec, ja som bola vedená k tomu odokryť to najhoršie zo seba. Vďaka oci, bude sa mi to hodiť.

,,Aký máš plán?" Z pohľadu na navýšenú hlinu ma vytiahol Theo.
,,Počkám kým to ustane, kým zabudne na jedno meno v jeho dlhom zozname." Usmiala som sa a Raiden sa iba zavrtel.
,,Nemala by si to riešiť ty, ja som syn a postarám sa o to." Otočila som sa bez slova na neho, neprekvapilo ma to, nie je to prvý krát kedy o tom hovorí.
,,Zabudni." Potichu som prehovorila a zaregistrovala som ako sa Theo vyklonil a len zakrútil hlavou. Bol na mojej strane, na strane pravdy.
,,Porušuješ naše tradície, veríš, že ta budú uznávať." Rozčúlil sa ale nepočuvala som ho. Vykročila som smerom k autu už z prázdneho cintorínu.
,,Nebudeš na mňa kričať nad otcovím hrobom." Bolo jediné čo som povedala bez toho aby som sa na neho pozrela. Počula som ako obaja kráčajú za mnou ale ani jeden neprehovoril.

Vedela som, že Abian si zo smrti, ktorú spôsobil tažkú hlavu nerobí. Je to pre neho iba meno na zozname, ktoré zabudne. Zabudne na meno Montenegro aj na bolesť, ktorú spôsobil.