Monštrá

Diabol s nevinnou tvárou

Po asi stej otázke či som naozaj v poriadku, po vražedných pohladoch kedy sa Samuel snažil Abiana zabiť, ktoré si on sám nevšímal som si nepamätala kedy ma tak boleli ústa od úsmevu. Aj napriek tej radosti, ktorá ma zohrievala na duši som mala jedinú myšlienku: Zabijem ho!
O to bližšie som bola k tomu keď Samuelovi zazvonil mobil a na druhej strane môj brat radostne povedal 'máme ho'. Pocit ako keď chytáte tu otravnú muchu, ktorá stále bzučí a nedá vám pokoj.
,,Zoberte ho do vinice." Keď som vydala pokyn na to kde má Tim počkať na tvári som mala pevný výraz. Keď som sa postavila, postavili sa všetci, len prekvapene som sa pozrela na nich a čakala na vysvetlenie.
,,Myslela som, že je jasné, že ideme tam kam ideš ty." Vysvetlila Sasha a ja som sa len zasmiala.
,,Síce si cením váš dobrovod jediné čo chcem je ísť teraz na byt dať si horúci kúpel s tým drahým levandulovým olejčekom a zmiť zo seba všetku tú špinu. Ty by si sa mal dať do poriadku tiež." Pozrela som sa na Abiana, ktorý mal na tvári aj na rukách zaschnutú krv.
,,Chcem byť pri tom ako ho budeš riešiť, je mi jedno čo mu spravíš, chcem tam byť." Prehovoril a možno sa mi to len zdalo ale vystrel sa a zaťal sánku.
,,Sam môžeš ho prosím odviesť kamkoľvek bude chcieť, ty pôjdeš teda so mnou." Pozrela som sa na Sashu, ktorá iba prikývla, ,,a zhruba o dve hodiny vo viniciach, ak tam chceš byť pekne popros Samueala aby ťa tam zobral. Dohovorila som rozchod." Prešla som si rukami po tvári a zo stola si zobrala slnečné okuliare.

,,Myslela som si, že na byt nechodíš." Poznamenala keď som odomykala dvere a vstúpila som do malej chodbičky, už odtialto som videla tie mesiace nedotknuté nánosy prachu.
,,Nechodila som." Len potichu som priznala a prešla ďalej. Prešla som cez malý schod, ktorý delil chodbu a zvyšok bytu. Obývačka plná mojich kníh bola tak ako som ju nechala, naposledy som tu bola v deň pohrebu keď som si odtialto brala oblečenie. Gauč, na ktorom boli rozhádzané vankúše a deky bol pohodlnejší než ten v hangáre a aj výbava kuchyne bola na tom lepšie.
,,Tak prečo teraz?" Prechádzala okolo fotiek poukladaných na klavíre.
,,Kvôli tomu kúpelu." Povedala sa a len nevinne sa na ňu usmiala. Nepozerala sa na mňa úplne dôveryhodne a keď som odtiahla konferenčný stolík aj s kobercom a zaprela sa do gauču aby som posunula aj ten len s úsmevom sa na mňa pozrela.
,,Kvôli kúpelu, hej?"
,,Túto budovu dal postaviť na objednávku a všetky bytu sú na chlp identické, jediný rozdiel je, že podlaha tohto bytu je niekoľko násobne hrubšia a spevnená, vďaka tomu dokážeš mať aj na trinástom poschodí trezor v zemi." Vysvetlovala som a popri tom som vyťukala kód na otvorenie. Keď sa dvere od trezoru s cuknutím otvorili Sasha len otvorila ústa.
,,Čo je tu a vo vinici nie?" Pohľadom prechádzala po každom predmete zvlášť. Okrem niekoľkých falošných dokladov pre mňa, otca aj Raiia, zhruba pól milióna v hotovosti, zálohy zhruba celého źivota môjho otca sa tu nachádzala špecialna sada nožov. Pred zrhuba dvadsiatimi tromi rokmi keď sme sem prišli ako šťastná rodina sa otcovi podarilo prepašovať tieto konkrétne nože a keď o niekoľko rokov neskôr ma s nimi učil, nedopadlo to dobre. Keď som vtedy ešte v krehkej ruke držala japonský zahnutý nôž ostrý ako britva do garáže prišla mama. Vedela aký život otec vedie ale aj napriek tomu ho milovala ale v ten deň keď uvidela ako moc som pripravená byť ako on len zhrozene sa na neho pozerela. To zdesenie, ktorým sa pozerala na mňa si pamätám do dnes. ,,Je to len malé dieťa, robíš z nej monštrum. Diabla s nevinnou tvárou." To boli posledné slová, ktoré mi povedala, jednoducho sa zbalila a odišla. V ten deň otec tie nože odložil, zabalil a pochoval s nimi aj časť seba. Žena, ktorú miloval ho opustila kvôli nožom, odišla od dcéry, ktorú nazvala diablom preto tie nože teraz chcem.
Po rýchlej sprche som všetko dala do poriadku a nasadla zo Sashou do auta, nič viac sa už nepýtala. Ten príbeh nepoznala ale asi odhadla, že niečo v sebe nesú.