Monštrá

Skutočná zrada

Tentokrát by sa mi podarilo utiecť, Abian bol tak zahĺbený do rozhovoru so starým otcom, že si nevšimol kedy som sa pustila jeho ramena alebo ak si to všimol, nedal to najavo. Kráčala som k východu, ale každý krok ma zvádzal k tomu, aby som zastavila. Nohy mi začali ťažieť, ako keby ma niečo ťahalo späť. Myšlienky v mojej hlave vírili rýchlejšie a rýchlejšie.
Možno to bolo niečo viac, ako len obyčajný večer.
Možno nebolo správne odísť bez slova.
Možno by som mala Abianovi aspoň povedať, že som si večer užila – že som si ho užila s ním.
Zastavila som a zhlboka sa nadýchla. Otočila som sa späť s pevným rozhodnutím, že sa vrátim a poviem mu to.
Musela som mu to povedať, aj keď to znamenalo, že sa vystavím svojmu vlastnému strachu.

Vracala som sa späť po svojich vlastných krokoch ale tam kde som ich nechala už nestáli, možno to bolo znamenie. Nechať to jednoducho tak, znova som sa rozhodla odísť. Keď som prechádzala okolo malého salónika zachytila som Abianov hlas, zastavila som v kroku. Moje zmysly zachytili len úryvok ich rozhovoru a ja som sa nedokázala pohnúť.
,,Abian, nemôžem uveriť, že si dovolil tej žene... tej Khire, aby sa miešala do našich záležitostí, aby prišla na našu rodinnú akciu. Aby sa ukazovala svetu. Je to hanba. Jej prítomnosť znevažuje naše meno. Kto si myslí, že je? Zlodejka a vrahyňa, ktorá sa tvári, že je seberovná mužom. To je smiešne. Nie je nič viac než spodina, ktorá si nezaslúži ani len pozornosť, nieto ešte rešpekt." Lucasove slová sa ma nedotkli, muži ako on ma nenávideli celý môj život. Muži, ktorí sa ma báli a nechceli si to priznať.
Slabý muži sa vždy báli silných žien. To čo ma prekvapilo boli Abianové slová.
,,Ja viem starý otec, ona nie je ako my. Je... prostriedok, nič viac. Viem, že sa nehodí do nášho sveta. Ale je to len nástroj, ktorý používame na dosiahnutie našich cieľov. Keď už nebude potrebná, zbavíme sa jej." Jeho hlas znel pokojne, prívetivo. Stála som úplne nehybne tak aby ma cez špáru v dverách nemohli vidieť ale ja som ich videla.
Stáli len kúsok od seba, oboja s pohárom alkoholu v ruke.
,,To dúfam, synak. Lebo ak zistíš, že sa ťa tá žena snaží oklamať, zneužiť, musíš byť pripravený konať. Ona nie je nič viac než špina na topánkach, ktorú treba zotrieť. Je to len otázka času, kedy sa otočí proti tebe. Ženy ako ona nikdy nevydržia dlho. Sú ako burina – ak ich nevytrháš, prerastú celý záhon a všetko zničia."
Abian len potichu prikývne, vidím mu skoro do tváre a bola by som radšej keby nevidím.
Keď zdvihne jeden kútik pier a súhlasne odpovie: ,,Viem, starý otec. Urobím, čo je potrebné. Nemaj obavy, mám to pod kontrolou." Vyzerá, že presne vie ako sa ma zbaviť.

Cítila som, ako sa mi v žilách rozlieva jed. Tie slová... Zrazu som nedokázala dýchať. Abian, môj najbližší spojenec, jeden z tých, komu som verila... bol to všetko len klam? Zrazu som pocítila zmes hnevu a bolesti, akú som si už nezaslúžila. To, čo práve povedal, nebola len zrada. Bola to poprava môjho dôverného spojenca. V hrudi som pocítila tlak, ktorý ma ťahal dolu. Moje ruky sa zatriasli, a kým som si to uvedomila, už som mala prsty na chladnem kove, ktorý bol ešte pred chvíľou ukrytý pod šatami. Vytiahla som zbraň, ktorá bola pripnutá k môjmu stehnu. Bola to moja istota, môj spôsob, ako si udržať kontrolu.
Nemala som plán, nemala som predstavu, čo chcem urobiť. Bolo to číre šialenstvo, hnev, ktorý som nevedela potlačiť. Myseľ mi pracovala na plné obrátky, no nevedela som nájsť žiadnu logiku. Len čistý, surový hnev.
Rýchlo som vytiahla telefón a poslala Samuelovi správu: "O päť minút pred kasínom." Moje prsty sa zachveli, no vedela som, že musím konať. Nemohla som tam len tak stáť a počúvať, ako ma odpisujú ako nejaký nástroj. Zastavila som sa na chvíľu, zbraň stále v ruke. Zavrela som oči a počúvala, ako Lucas pokračuje: ,,Musíš byť tvrdý, Abian. Nenechaj sa zmiasť jej vzhľadom. Je to len obyčajná žena, ktorá nemá miesto v tomto svete. Zbav sa jej, kým bude neskoro."
Oči som otvorila a pevne stisla zbraň. Nemohla som to počúvať ďalej. Ale nebola som si istá, čo vlastne urobím. Myšlienky sa mi splietali do chaosu, nevedela som, či mám vtrhnúť dovnútra a konfrontovať ich oboch, alebo... niečo iné. Niečo ešte šialenejšie. Rozhodla som sa. Schovala som zbraň späť pod šaty a zamierila k východu. Môj krok bol rýchly, takmer automatický. Hrdlo som mala stiahnuté, ale vedela som, že musím odísť. Teraz hneď, skôr než urobím niečo, čo budem ľutovať.

Keď som vyšla z kasína, Samuel už stál pred vchodom, auto pripravené. Bez slova som vošla dnu a prudko za sebou zatvorila dvere. Nemala som chuť na rozhovor, ani na vysvetlenia.
"Vezmi ma preč odtiaľto," povedala som ticho, no pevne. Hlas sa mi nezlomil, aj keď vo vnútri som sa celá triasla. Samuel na mňa pozrel v spätnom zrkadle, ale nič nepovedal. Naštartoval a auto sa pohlo. Pozerala som von oknom, ako svetlá mesta miznú za nami. Vedela som, že to, čo sa stalo, zmenilo všetko. Moje city, ktoré som si predtým nevedela ani pomenovať, teraz vyhasli. Abian ma zradil, a to bola rana, ktorú som už nedokázala ignorovať.