Monštrá

Vernosť

Sedela som spútaná na stoličke v jeho kancelárii kde mu za chbrtom stáli štyria muži a zvyšný boli pravdepodobne na chodbe. Abian sedel oproti mňa v koženom kresle, na čiernom stole mal poriadok. Okrem notebooku, lampy a zopár papierov tam nič iné nemal. Miestnosť bola dosť veľká, snažila som sa čo najviac rozhliadnúť ale zároveň som nechcela aby to pôsopilo moc podozrivo.

Dlho bolo ticho, nikto z jeho mužov nič nepovedal a ja sama som sa do slov veľmi nehrnula. Keď som sa nepohla pozerať po miestnosti pozerala som sa na neho a jeho mužov. Dvaja stáli po jeho pravici a dvaja po lavici, všetci boli v čiernom ovešaný zbraňami tak ako aj pred pár dňami Raiden. Spomenula som si ako sme sa dnes ráno rozlúčili a ten fakt, že dnes nemusím odtialto výjsť živá našu hádku iba viac zhoršoval. Muž, ktorý stál pri okne sa na mňa uprene pozeral, tmavé vlasy mu padali do očí, s ktorími žmúril akoby mu do nich svietilo poobedné sknko. Na tvári sa mu už vytvárali vrásky a aj keď sa ostatný muži na mňa nepozerali on sa mi pokúšal vypáliť dieru do hlavy.

Nestihla som si prezrieť zvyšných mužov keď Abian prehovoril: ,,Takže Julliet." Vyslovil moje nové meno tak akoby sa snažil zistiť čo sa za tým menom skrýva. Je pravda, že každé meno nesie príbeh a on vyzeral, že si je toho vedomý. ,,Julliet. Julliet. Julliet." Opakoval ho stále, skúšal ho na jazyku. ,,Prečo si sa ma pokúsila okradnúť? Na verejnosti?" Vyložil penaženku na stôl a ani jej nevenoval pozornosť. Vstal od stola a prešiel okolo neho a oprel sa on z druhej strany, bližšie ku mne. Jediné na čo som myslela bolo aby som sa dostala z tých púť a zabila ho. Chcela som na rukách cítiť jeho teplú krv, sledovať ako mu z očí zmizne život. Rátala som i s jeho mužmi, nebola som nadšená s toľkej smrti a dúfala som v to, že ich bezbolestne zastrelím. ,,Ak sa mám priznať keby príde za mnou taká krásna žena ako ty, dal by som ti peniaze a nič nepýtal naspäť." Načiahol sa ešte viac ku mne a prstami mi prešiel po tvári, nedokázala som zamaskovať tú znechutenú vlnu, ktorá mnou prešla a všimol si to aj on. ,,Nechcem ti ublížiť ale na to musíš začať spolupracovať a najlepšie aj začať hovoriť." Odtiahol sa odo mňa a prešiel naspäť na svoje miesto.
,,Prepáčte mi moje správanie, bola to chyba." Prehovorila som priškrteným hlasom a v duchu sa kopala do brucha za to čo som práve vypustila z úst.
,,Tak sa mi to páči Julliet." Doširoka sa usmial a mne sa prevrátil žalúdok, z jeho úst na mňa kričali jeho rovné a biele zuby. ,,Musím vyvodiť z toho nejaké následky pretože ako som spomenul pokúsila si sa ma okradnúť na ulici a aj napriek mojej dobrej nálade si ma vyprovokovala, mám pocit, že nevieš odhadnúť kedy mlčať a kedy naopak hovoriť." Hovoril a usmieval sa, muž za jeho chrbtom ten jediný, ktorého som si stihla prezrieť jemne zavrtel hlavou, mohlo to byť len, že sa snažil odohnať neposedný vlas z tváre ale ten jeho pohľad mi mal niečo prezradiť.
,,A potom ma odpútate a pustíte?" Spýtala som sa hlúpo a naivne ale aj napriek tomu som konkrétne volila tieto slová. Zostávala som v role, ktorú som si vymyslela.
,,Áno, pustím ťa ale musíš splniť niekoľko úloh." Povedal a na tvári sa mi zjavilo prekvapenie a asi sám pochopil ako neurčito to vyznelo a tak pokračoval. ,,nie dlhšie ako pár minút v tejto miestnoti a potom môžeš odísť." Dokončil a ja som len jemne prikývla. Znova sa postavil ale tento krát neobšiel stôl ale prešiel cez celú miestnosť. ,,Dokážeš Julliet odpovedať na hádanku?" Nevidela som ako ale ani nepočula čo znamená, že stál za mojich chrbtom. ,,Nie som živý, ale rastiem, nemám plúca ale potrebujem vzduch. Čo som Julliet?" Pochopila som, že jeho chôdza bola iba kvôli dramatickému efektu.

Čo je neživé, rastie a potrebuje vzduch? Nežijem, rastiem, nemám plúca ale potrebujem vzduch? Opakovala som si to v hlave, rozobrala som si to na kúsky a premýšľala. Zabralo mi niekoľko minút kým som si bola skoro istá svojou odpoveďou. Problém bol, že som našla dve správne odpovede. Strom a oheň. Ale dá sa považovať strom za neživý?
,,Oheň." Riskla som to aj keď som nevedela čo sa stane ak to neuhádnem.
,,Bystrá." Naklonil sa zozadu k mojmu uchu a rozrezal mi jednu ruku. Pravú. Prešiel naspäť k stolu a z púzdra, ktoré mal pripevnené na páse vybral zbraň a položil ju na stôl. Jeho zbraň na dosah mojej ruky.
Toto je nejaký žart? Z nohavice som si vytiahla malý nožík a rozrezela aj druhú ruku, nenačiahla som sa po nej hneď ale vyčkávala som. Povraz, ktorý ma ešte pred chvíľou zväzoval potichu dopadol na zem. Nemohla som riskovať, že ma zabijú skôr ako zabijem ja jeho.
,,Pripravená." Ohodnotil ma a pokračoval. ,,Vidíš toho muža po mojej pravici?" Neotočil sa ale všetci ostatný áno. Zahľadela som sa na muža, na ktorého ma upozornil. Mohol mať okolo tridsaťpäť rokov ale aj napriek tomu mu vlasy pretkávali šediny. Nech som sa snažila akokoľvek vyzeral ako bezcitný a arogantný muž. ,,Zastrel ho." Pozrela som sa naspäť na Abiana a premýšľala čo za zvrátenú hru so mnou hrá ale on to myslel to vážne.
Mala som asi sekundu aby som si rozmyslela kto padne prvý, či ja ale muž, ktorého mám zabiť. Bola som si istá, že bude bojovať. Schmatla som zbraň, odistila a v sekunde vystrelila. Miestnosťou sa ozval výstrel, vystrekla krv a mŕtve telo dopadlo na zem, aj tak by nakoniec skončil mŕtvy. Nikto sa ani nepohol, muž, ktorý stál vedľa neho bol ostriekaný jeho krvou ale ani sa nepohol pozeral sa stále na mňa.
,,Bezcitná." Zbraň, ktorú som držala v ruke som nepoložila naspäť na stôl. Namierila som ju Abianovi priamo na hlavu. Jemne povytiahol jeden kútik úst, nebol to úsmev ale nebol ani prekvapený. Hľadela som mu priamo do očí, jediné čo nás delilo bol iba jeho stôl. Stačilo stlačiť spúšť tak ako pred chvíľou ale nech jeho ústa vyzerali akokoľvek pobavene v jeho očiach bola bolesť. Čistá bolesť, ktorú sa snažil maskovať, zahliadla som ju tam iba nachvíľu a už bola preč ale bola som si istá, že tam bola. Tá bolesť bola vpísaná za jeho pohľadom a s časti som pochopila, že vidieť tú bolesť bolo upokojujúce. Postavil sa so stoličky a svojou výškou ma prevyšoval.
,,Teraz mi prisahaj svoju vernosť, prisahaj, že zdvihneš mobil keď ti zavolám a budeš pre mňa pracovať." Pochopila som, že toto je posledná úloha, nepozeral sa do hlavne zbrane ale pozeral sa mi priamo do očí. Mierim na neho zbraňou, jeho zbraňou a aj napriek tomu je ochotný si pripútať k sebe hada. Ako moc hlúpy musí byť?

Toto nebol záver aký som očakávala ale aj napriek tomu som spustila ruku a zbraň položila naspäť na stôl.