Monštrá

Zvrat

,,Jasné, všetko zamknem a pôjdem aj ja. Matteo opatrne." Zakývala som im od dverí hangáru. Po niekoľkých hodinách tu zostalo ticho, nemusela som im veľa toho vysvetlovať, jediné čo chceli vedieť bolo ako sa im podarilo ma omráčiť ale na to som odpoveď ešte nemala, teraz ma nič nebolelo aj keď som vtedy cítila bolesť.
Nemala som v pláne odtialto odísť tak ako už niekoľko večerov, bola som si istá, že všetci vedeli, že tu aktuálne bývam ale nikto sa viac nepýtal a ja som bola rada. Nevedela som vydržat v tom malom byte, bolo to akoby som sa dusila a tu som sa mohla nadýchnuť.
Ľahla som si na gauč a vydýchla obláčik dymu, zabiť Marcella Cavier, muž, ktorý ovláda polovicu Talianska a dýcha Abianovi na krk. Neverím, že robím Abianovi láskavosť, že mu pomáham sa zbaviť jeho problémov.
Nechcela som viac premýšlať, potiahla som si z cigarety, ktorú som držala medzi prstami pravej ruky keď sa na železných dverách ozvalo búchanie. Podskočila som od ľaku, nikto z tímu neklope. Načiahla som sa po zbraň a opatrne popri stene som prešla k dverám, iba som najprv počúvala a dlho bolo ticho až som mala pocit, že sa mi to iba zdalo. Búchanie sa ozvalo znova a ja som už nezaváhala a otvorila dvere s odistenou zbraňou.
Pred dverami v zväčšujúcej sa kaluži krvi, odvietený svetlami z naštartovaného auta stál Abian, hneď som sa načiahla po ňom aby som ho potiahla dnu, oprela som ho o stenu a vybehla vypnuť motor, síce sme boli ďaleko od cesty napriek tomu som nechcela privolávať neželanú pozornosť.
,,Jull..." moje meno zaniklo v jeho perách, stratil už dosť krvi a ja som nevedela prečo, nevedela som kde je zranený ani ako ma našiel alebo prečo prišiel práve za mnou. ,,Julliet." Zachraptil, podlomili sa mu kolená a zošuchol sa po stene na zem.
Chvíľu som mala pocit, že moje telo sa nehýbe. Nedokázala som sa pohnúť k nemu, cítila som zbraň v mojej ruke a predstavila som si ako ju namierim a stlačím spúšť. Uvoľnila som ruku a zbraň dopadla na zem. Zvuk, ktorý spôsobila som cítila až v kostiach. Začala som mu rozopínať gombíky na košeli ale posledné som už roztrhla.
,,Čo sa Vám stalo?" Pokojne som sa ho spýtala keď som kus jeho košele priložila ku strelnej rane na jeho boku, malíčkom som sa dotkla jeho horúcej pokožky na pevnom bruchu. Zaťal zuby keď som pritlačila na ranu. ,,Držte si to!" Prikázala som mu a postavila sa pre lekárničku, ktorá bola odložená len pár metrov od nás pod gaučom.
,,Khira." Zašepkal a ja som zastala v kroku, stála som a počúvala svoj vlastný dych.
Vedel kto som.
Nevedela som či sa môžem pohnúť, videl ako som znehybnela?
,,Neublížim ti." Jeho hlas znel suchým šepotom, akoby sa každe slovo driapalo jeho hrdlo z vnútra. Chcela som kričať, že už sa stalo ale nemalo to zmysel. Obaja sme vedeli čo sa stalo.
Vrátila som sa k nemu s lekárničkou aj s pohárom vody, ktorý som mu podala k perám. Do rany som mu priamo naliala dezinfekciu len preto aby som ho počula kričať od bolesti ale nič sa nestalo. Jeho hrudník sa prudko zdvihol, zaťal zuby a dýchal cez nos. Znášal to lepšie ako som čakala, sklamalo ma to. Ruku som si obliala dezinfekciou a opatrne mu prehmatala ranu, ,,je to čistý priestrel a kedže žiješ pravdepodobne to nezasiahlo žiaden dôležitý orgán, ešte to pre istotu vydezinfikujem a zakryjem ti ranu." Potichu som zhrnula a myslela som si, že ma nepočúva ale oči podliate krvou mal uprené priamo na mňa. Len prikývol ale nič nepovedal.
Keď som mu pomohla prejsť ku gauču kde si ľahol nič nepovedal, pravou rukou si prekryl oči a vyzeral akoby spal, ľavú nohu mal položenú na zemi, asi aby nespadol a ja som nemohla uveriť tomu, že Abian Silvano leží postrelený na mojou gauči bez trička a pokojne spí.