Monštrá

Raňajky

Ráno po galavečeri som sa prebudila s rozporuplnými pocitmi. Včerajšok bol plný emócií a adrenalínu, no dnes som sa rozhodla ukázať svetu – a Silvanovým – že moje miesto je viac než len súčasť ich predpokladov. Západ slnka priniesol nové možnosti a my sme sa teraz pripravovali na ďalší krok v našom pláne.
Vstali sme skôr, než sa mesto začalo prebúdzať. Môj tím bol pripravení. Boli sme oblečení v čiernom.
Prišli sme pred dom Silvanových. Jeho majestátna fasáda nás neodradila. Naša prítomnosť bola ako tieň, bez zvuku a bez zbytočnej pozornosti. Pred hlavnými dverami sa do práce pustil Samuel a za pár sekúnd deaktivaval poplášný systém aj kamery.
„Systém je vyradený," zašepkal Samuel, keď sa bezpečnostné kamery a alarmy stlmili. „Vstup je voľný."
Pokračovali sme ticho a precízne, každý z nás viedol svoje kroky s presnosťou. Matteo a Sasha, bez zvuku, eliminovali každého ochrankára, ktorého sme stretli. Tento krát sme im neublížili, zopár kvapiek sedatíva a preberú sa až keď bude po všetkom.
Týmto im ukážeme, že naša prítomnosť nie je len o slovách.

Keď sme sa dostali do hlavnej časti domu, bolo to ako vstúpiť do iného sveta. Interiér bol nádherný, zlaté a mramorové dekorácie sa miešali s nádherným nábytkom, ktorý jasne ukazoval, že tu žije rodina, ktorá nikdy nepoznala potrebu. Steny boli zdobené obrazmi a cennosťami, ktoré dávali pocit, že všetko v tomto dome je len na ukážku. Ale všetky tieto krásy pre mňa neboli ničím viac než pozlátkom. Kráčala som cez chodby, ktoré som poznala z plánov už niekoľko mesiacov.
Vošli sme do jedálenského salónika, kde sa rozliehali vône čerstvo pripravených raňajok. Keď sme vstúpili, všetci členovia rodiny Silvano sedeli okolo stola, ktorý bol pripravený na raňajky, tie prekvapené a zmätené pohľady stáli za to. Každý hľadal u toho druhého odpoveď na otázku, ktorú som poznala iba ja.

Stol bol prestretý s najlepším porcelánom a striebornými príbormi. Všetko vyzeralo ako dokonalý obraz dokonalého života. Moja myseľ však zostávala sústredená. Dnes som prišla ukázať, že moje miesto nie je len na okraji, ale v skutočnosti je tu, aby som ukázala svoju silu a odvahu.
„Dobré ráno," povedala som s úsmevom, keď som sa pristavila pri stole a posadila sa na voľné miesto. Lucas Silvano sedel za vrchom stola, po jeho pravej strane jeho jediný vnuk, Abian a na ľavo jeho manželka. Sadla som si na druhú stranu stola, presne oproti Lucasoci. Moje slová boli pokojné, ale všetky oči v miestnosti boli uprené na mňa. Bolo to presne to, čo som chcela – pozornosť, ktorá nám dala moc.
Rodina Silvano sa po prvom prekvapení snažila zachovať formu. Lucas sa obzeral a hľadal svoju vernú ochranku a až keď pochopil, že nepríde sa otočil na mňa pozrel s výrazom, ktorý som už poznala – prekvapenie zmiešané s hnevom. Jeho pohľad bol presne taký, ako som očakávala. Predpokladal by, že prídem v noci s hnevom, ale nie, dnes ráno som prišla ukázať, že nie som len zlosť, ale aj stratég.
„Som tu," povedala som, keď som zobrala čerstve pečivo z košíka v strede stola a začala jesť. „Viem, že vám to môže byť nepríjemné, ale prišla som ukázať, že som tu, aby som preukázala svoje schopnosti, a že sa nebojím ísť proti vám."
Abian, ktorý sa snažil udržať situáciu pod kontrolou, sa usmieval, ale jeho úsmev bol skôr znakom snahy prekrývať svoju nervozitu. „Sme radi, že si sa pripojila," povedal s tónom, ktorý sa snažil znieť povzbudzujúco. Abian ma už poznal, aspoň trochu preto keď môj tím ignoroval vedela som, že to presunul na profesionálnu úroveň. Pozerala som sa mu do očí a počula tie slová, ktoré večer povedal. Pozeral sa na mňa tak ako to robil vždy iba on.
„Myslím, že je to výborná príležitosť ukázať vám, že moja prítomnosť má zmysel, že nie som len prostriedok, špina na topánke ale aj ako osoba, ktorá dokáže stáť na rovnakých nohách ako vy." povedala som, pričom som sa s miernym úškrnom posadila. Trvalo pár sekúnd kým to Abianovi došlo, kým spoznal tie slová. Zmena jeho výrazu bola tak očividná, že nikto ju pri stole neprehliadol.
Ako som sa zapojila do diskusie a prijala úlohu „náhodného" hosťa, pozorne som sledovala ich reakcie. Samuel, Matteo, Sasha a Raiden ostali v pozadí, pripravení zasiahnuť, ale ich prítomnosť bola v tomto momente nenápadná a diskrétna.
Lucas sa pokúšal zostať zdvorilý, ale jeho napätie bolo jasné. „Slečna Montenegro." povedal s hnevom zakrytým pod maskou zdvorilosti, „je to naozaj prekvapujúce a... nezvyčajné, že sa nám k raňajkám pridávate."
„Chcela som len demonštrovať, že môžem byť súčasťou všetkého, čo sa deje nielen vo vašom svete, je to aj môj svet." povedala som, zatiaľ čo som si vychutnávala ich zmätenie. „Súčasťou, ktorá má moc, odvahu a rozhodnosť, ktorá sa nedá ignorovať."
Abian sa usmieval, ale jeho úsmev sa zdal byť plný pochopenia a uznania.
Počas raňajok som sa usmievala, konverzácia sa snažila byť konfrontačná, ale zároveň uhladená. Keď sa Lucas pokúšal maskovať svoj hnev, jeho manželka prekvapenie, ja som sa snažila udržať konverzáciu plynulú, bez známok nervozity. Každý náš pohyb bol starostlivo naplánovaný, každý pohľad a gesto boli súčasťou nášho posolstva.
Ako sme sa pripravovali na odchod, moje rozhodnutie, že nebudem ubliživať alebo zasahovať do ich života nad rámec demonštrácie mojej sily, ma naplnilo pokojom. Nešlo o brutálny útok, ale o preukázanie, že sila nie je len o fyzickej prevahe, ale aj o odvahe postaviť sa proti prekážkam a vyzvať tých, ktorí si myslia, že môžu všetko ovládať.
„Je čas ísť," povedala som svojim ľuďom, keď sme sa pripravovali na odchod. Hlava zdvihnutá, postoj plný dôstojnosti, sme sa všetci postavili a opustili dom Silvanových. Svetlá mesta nás privítali späť, a vedela som, že sme preukázali, že náš príchod a naše činy boli viac než len o strate. Bolo to o ukázaní našej hodnoty a odhodlaní čeliť prekážkam s hrdosťou a silou.
Cestou domov som cítila, že tento deň znamenal niečo viac než len akciu. Bol to krok k tomu, aby som si našla svoje miesto a ukázala, že aj keď sa niekto snaží potlačiť, moja sila a odvaha sú nezlomné. Ešte v tú chvíľu mi zazvonil mobil ale ja som jeho hovor nechala spadnúť do hlasovej schránky.