Monštrá

Teraz alebo nikdy

Tretia noc. Povedala by som, že bolesť je na tom celom najhoršia ale klamala by som. Na bolesť sa dá zvyknúť, dá sa prežiť a prinútiť mozog ju ignorovať. Najhoršia je tá beznádej a bezmocnosť. Sme naozaj tak ďaleko od signálu a digitálneho sveta, že ma Samuel nemôže nájsť? Nechce?
,,Hej, žiješ?" Skryvila som tvár keď som sa prinútila zdvihnuť hlavu na Abiana.
,,Vyzeráš horšie než ja." Zaklamem mu a pokusím sa o úsmev. Peru mám minimálne na troch miestach rozrazenú, narazené rebrá ak nie dolámané a ramená už tak vykrútené, že neviem či by som ich vedela dať dole.
,,Odišiel asi pred desiatimi minútami a motor auta som počul ešte aspoň päť alebo sešť minút. Mali by sme odtialto zmiznúť."
,,Naozaj si myslíš, že to nie je môj cieľ? Dostať sa odtialto?" Bola som protivná ale myslím, že to bolo pochopiteľné a o to viac ma nahnevala Abianova snaha vyrhnúť tu hlúpu reťaz. Zakaždým keď sme zostali sami s ňou mykal čo najviac sa dalo. Vďaka jeho stavbe tela mal väčšiu šancu ju vytrhnúť a to, že sa Tim so svojim hnevom sústreďoval iba na mňa mu pridávalo body k jeho snahe. Myslím si, že som upadala do bezvedomia alebo minimálne do mikrospánkou. Dehydratácia, únava a bolesť mi nepomáhali. Preto keď som na tvári zacítila dotyk, nedokázala skryť strach. Myslím, že už nie som schopná skrývať nič.
,,Hej, hej pokoj to som ja. Podarilo mi vyrthnúť tú reťaz, musím ťa chytiť aby som ťa zložil z toho háku. Viem, že to bude bolieť ale.." jeho hlas zanikol v bolesti keď ma chytil stehná a nadvihol ma. Ruky sa mi uvolnili a aj keď boli stále zviazané bola to úlava. Aj napriek tomu, že som už nebola pripútaná k tomuto skladu ma nezložil. Prehodil si ma cez pleco a prichytil si ma aby som nespadla.
,,Máš plán?" Potichu som sa spýtala.
,,Dvere nezamyká, nepočul som iné hlasy takže predpokladám, že sem nikto okrem neho nechodí."
,,Vonku by malo byť moje auto ale nedostaneme sa ani do najbližšieho mesta, ledva sme prišli sem." Slnečné lúče ma oslepili a nedokázala som otvoriť oči. ,,Najbližší život je cez pätdesiat kilometrov. Nemáme šancu sa tam dostať. Nemáme šancu sa odtialto dostať." Zúfalstvo. To bolo asi to čo som cítila.
,,Možno mám plán, je to hrozný plán ale aspoň niečo."
Ľutovala som, že som sa nespýtala a nechala som sa usadiť vo vysokej tráve asi sto metrov od dverí, ku cti Abianovi slúžilo aspoň to, že keď ma položil vrátil sa dnu pre fľaše vody, ktoré tam Tim nechával len preto aby nás provokoval.
,,Teraz budeme čakať?"
,,Čakať a dúfať, že príde keď bude šero aby videl otvorené dvere ale zároveň aby nevidel nás." Jeho plán bol hlúpy ale nemali sme nič iné.
,,Prečo si sa obrátil na otca keď si dostal jeho ponuku? Má pravdu, že roky sme boli iba vašim problémom nič viac." Spýtala som sa asi po hodine čakania v tráve.
,,Poznáš ten pocit keď niekto robil tvojmu bratovi to čo ty? Ale nestrpela si to pretože jediný kto mu môže robiť zle si ty?" Spýtal sa a ja som prekvapene prikývla. ,,Tak nejak som to bral ja. Nemyslím tým to, že iba ja by som ťa mohol zabiť ale chcel sa s tebou zahrávať niekto iný. Toto nebolo iba prekazenie obchodu alebo presmerovanie objednávky." Prezradil sa a ja som sa pokúsila ho drgnúť do pleca ale neúspešne.
,,Ja som vedela, že si bol ty za tým. Vieš koľko ma stálo to dať do poriadku?" Zasmiala som sa keď som si na to spomenula.
,,Menej či viac než keď ja som dával do poriadku tie zbrane? Prečistiť všetky zbrane od toho posratého piesku?" Musím povedať, že keď sme sypali piesok do niekoľkých bední nelegálne získaných zbraní, zhruba niekoľko desiatok kilov piesku nečakala som, že ich budú ručne čistiť. Chcela som mu odpovedať a brániť sa, že to bolo za tú vyhorenú dodávku obrazov ale nestihla som, Abian ma drgol keď sa k nám začali približovať svetlá.
Úzkosť mi stiahla hrdlo, ,,Teraz alebo nikdy." Zdrapil ma na nohy a čo najtichšie ma hodil do Timovho zaparkovaného auta. Keď uvidel otvorené dvere vybehol z auta tak rýchlo, že nevytiahol ani klúčky so zapalovania. To bola jediná vec, na ktorú sme spoliehali. Tlačila som sa čo najviac k sedačke aby ma nebolo vidieť. Tim sa vrátil von s rukami vo vlasoch a uvedomoval si čo sa stalo. Myslel si, že sme dávno preč a keď vytiahol mobil, ktorý si priložil k uchu a vrátil sa do skladu. Nedýchala som nielen za seba ale aj za Abiana, ktorý stále čupel v tráve len preto aby zabuchol dvere od skladu a zablokoval ich. Železnú tyč, ktorá ležela pohodená na zemi, a ktorú Tim usilovne pri odchodoch ignoroval zapadla do očka a zablokovala dvere.
Keď Abian nasadol na miesto šoféra a zaradil spiatočku ignoroval som krik a búchanie na plechené dvere. Pozerať sa na Abiana, ktorý nás berie odtialto preč bolo to najlepšie čo sa mi kedy stalo. Hlavne keď zvážim to, že ma tam mohol nechať.
,,Musíme sa dostať k najbližšej kamere." Prehovorila som po asi desiatich minútach jazdy a sledovala jeho tvár keď sa na mňa otočil.
,,To je spôsob ako o všetkom vieš? Kto?" Vedela som presne na čo sa pýta.
,,Samuel."
,,Tak toho nechcem nasrať." Zasmial sa a viac už neprehovoril. Zvyšok cesty sa pozeral len pred seba, ani jeden sme nezapali rádio a preto celá cesta bola tichá. Pokojná.