Prebudení 5 - Donar

14. Kapitola

Kate nemala ani čas zniesť protest.

Hneď, ako sa Donar s pánom Morinom dohodol na ďalších detailoch ohľadne cesty, poslali Kate domov, aby si zabalila kufre.

Prakticky ju vyhodili z miestnosti, ale so slovami o jej navýšených prémiách za služobnú cestu.

Snažila sa to trochu z frustrácie predýchať, ale nakoniec aj tak poslúchla a odišla z knižnice.

V šatni si zobrala svoj obnosený tmavo hnedý kabát a kabelku s osobnými vecami a na recepcii sa len mávnutím ruky rozlúčila so svojou kolegyňou.

Na viac nemali priateľky čas, nakoľko bola zrazu recepcia plná exkurzie detí zo základnej školy a nebolo možné sa rozprávať. Zrejme ani netušila, čo sa s Kate deje.

Kate nastúpila do prvého autobusu, ktorý ju odviezol na jej ulicu a potom už len kráčala do svojej bytovky.

Akonáhle odomkla svoj byt a ukryla sa v jeho útrobách, povzdychla si a vložila si tvár do dlaní.

Čo sa to preboha dialo?

Kate nechcela nikam cestovať!

Nemala záujem spoznať otca, ktorý už nebol a nechcela zistiť, čo jej odkázal.

Pri jej šťastí jej odkázal jeho dlhy.

Podľa mena ho nespoznala, takže v novinách New York Timesho nezmienili a nebolo možné zistiť, či bol označovaný ako podvodník, alebo kriminálnik. Ale ani ako obchodník alebo lepšie situovaný človek.

Kate si často listovala v novinách kvôli informáciám zo sveta a o umení, ale nikdy nenarazila na meno svojho takzvaného otca.

Ale Donar mal pravdu.

Nedozvie sa to, pokiaľ tam nepôjde.

S novo získanou odvahou sa Kate postavila na nohy a zamierila do svojej spálne, kde spod postele vytiahla svoje dva prázdne kufre a položila ich na posteľ. Využila ich jediný krát a to vtedy, keď sa sťahovala do tohto bytu.

Od tej doby si nazbierala oveľa viac vecí a tieto kufre by už nestačili, keby sa znovu sťahovala. Našťastie pre Kate, toto bol výlet len na niekoľko dní.

Do prvého kufru si poukladala svoju najlepšiu spodnú bielizeň a oblečenie na toľko dní, aby jej vystačilo. Počítala, že bude trvať dva týždne, kým sa dostanú do Kanady a späť.

Tak si zabalila všetky svoje kostými, halenky a lodičky, ktoré vlastnila. Boli staré a z druhej ruky, ale boli to najlepšie čo mala.

Potom si do menšej kozmetickej taštičky zabalila zubnú kefku, nejaké sponky a dala ich do druhého kufru. Doň si ešte poukladala svoje obľúbené knihy, aby sa nenudila.

Nebola ten typ, čo by si užíval cestovanie, alebo prehliadky mesta. Radšej sedela doma a čítala si.

V kuchyni objavila staršiu cestovnú mapu a rozložila ju na stôl, aby si perom zaznačila najjednoduchšiu a najkratšiu cestu z New Yorku do Calgary.

„A je to."

Kate si potom uvedomila, že čo budú jesť?

Tak si ku knihám pridala konzervy.

Do kabelky si dala doklady, ktoré potrebovala kvôli cestovaniu a aby mohla v banke dostať hotovosť na výdavky.

„Malo by to byť všetko."

Ale čím pôjdu? Autobusom, vlakom, či lietadlom?

To posledné odmietala.

A má Donar doklady?

Ak si vymyslel túto cestu, určite si vymyslel aj spôsob, ako sa legalizovať v jej svete.

Autom nepôjdu určite, lebo to bolo nemožné. Nevedela šoférovať a ani Donar to nemal ako vedieť. V jeho dobe autá neboli.

Z úvah ju vyrušilo klopanie na jej vstupné dvere a Kate ich preto išla otvoriť. Keď jej už nebránili vo výhľade vchodové dvere zistila, že za nimi čaká Donar, s pobaveným úsmevom a ležérnym prístupom.

„Môžeme ísť."

„Čože? Ale bolo povedané, že vyrazíme až ráno!"

„To áno, ale naša prvá zastávka bude Washington. Tam by sme mali byť o tri hodiny. Ešte nie je ani obed, tak som si povedal, že je dobrý čas vyraziť."

„Prečo chceš ísť tak skoro?"

Donar sa usmial.

„Chcel som sa vyhnúť otázkam tvojho pána. A rád by som videl tú sochu vášho prezidenta."

„Nie je to trochu z cesty?"

„Nie. Viac ti poviem vo Washingtone."

Donar zobral jej kufre a keď zišli dolu, položil ich k bielemu BMW E34 piatej série.

Bolo hranaté s okrúhlymi svetlami a ak si správne pamätala básnenie svojho nadriadeného, bol to sedan.

Kate sa zarazila.

„Čo je toto?"

„Auto pána Bellamyho. Požičal som si ho, keď som mu vysvetlil, že je nenápadnejšie než z požičovne. Sľúbil som, že dám pozor a vrátim mu ho v celku."

Kate si povzdychla a otvorila kufor auta. Kým Donar ukladal ich batožinu do auta, všimla si na rohu budovy dvoch mužov, čo ležali opretí o budovu.

„Čo je to za mužov?"

„Opilci," odvetil Donar a pomohol Kate nastúpiť.

„Ty budeš šoférovať, Donar?"

„Áno."

„A vieš to?"

„Nie."

Ale aj tak nastúpil a stiahol ručnú brzdu. O chvíľu vyštartovali smer DC.