Prebudení 5 - Donar

15. Kapitola

Pre Donara bol už začiatok cesty problém.

Netýkalo sa to však jeho šoférovania, to sa zázračne naučil za pár nocí, len s pomocou ukradnutého auta a inštruktážnej knihy, ktorú v knižnici našiel.

Samozrejme mu pri tom pomáhal Johny a niekoľko ďalších bezdomovcov s kriminálnou minulosťou, ktorí sa postarali o ukradnuté auto a rýchle lekcie, aby nenabúral do prvej lampy.

S jeho schopnosťou ho nevedomosť nedostihne.

Skôr išlo o to, čo sa stalo ešte predtým, ako spolu s Kate nastúpili do toho požičaného auta a ešte predtým, ako pre svoju spolucestujúcu vôbec došiel.

Za rohom domu, kde bývala Kate si Donar všimol tých dvoch gaunerov, ktorí striehli na dvere. Preto radšej zaparkoval o ulicu skôr a vystúpil, aby sa k nim mohol prikradnúť a zistiť, čo tam vlastne chcú.

Jednou z jeho bývalých úloh bolo odpočúvanie v skrytých uličkách a keď zo skúsenosti poznal podozrivé osobnosti, musel si ich preveriť.

Nepáčilo sa mu, že tam vôbec sú. A ešte menej to, čo počul.

„Ukradneme tej žene kabelku hneď ako vyjde z domu. To ju dostatočne vydesí. Len musíme zdrhnúť, aby nás nechytili policajti."

„Je to knihovníčka, takýto zločin jej zničí nervy."

„Súhlas."

Tak to stačilo.

Donar k nim nebadane prišielzozadu, schytil ich za hlavy a tresol nimi o seba tak rýchlo, že si ani nestačili uvedomiť, čo sa im stalo. Potom ich nechal ležať.

Auto preparkoval pred Katinu budovu a vtedy sa rozhodol o všetkom zaklamať, aby neubral z jej nepatrnej odvahy a jeho odhodlania.

O tri hodiny neskôr dorazili do Washingtonu DC, ďaleko od hrozbya to posledné, čo chcel Donar vidieť bolo múzeum.

Monument sediaceho hrdého muža videl z diaľky, čo mu stačilo, a potom odviedol Kate aj napriek protestom do ZOO.

Chcel, aby videla zvieratá čo nepoznala a samozrejme, ani on väčšinu z nich ešte nevidel.

Preto ho to miesto zaujalo.

„Nikdy si nebol v ZOO?" spýtala sa Kate, ako kráčali bok po boku okolo klietok mačkovitých šeliem.

„Nie. Za mojich čias neboli. A ty?"

„Raz nás ako deti zobrali opatrovateľky parkom a z neho sme jednu zahliadli."

Z Katinho detstva mu bolo smutno, hoci ani on nemal ukážkové dospievanie.

„To je mi ľúto. Ale prečo si sa dostala do sirotinca?"

Kate si upravila dlhý kabát a objala sa okolo pása.

Donar bol u jej boku a tak mal možnosť vidieť z profilu, jej smutný pohľad mieriaci do diaľky.

„O mojom otcovi nikto nevedel a moja mama umrela pri pôrode, nedala na seba žiadne kontakty v prípade nešťastia. Nemala rodinu a do New Yorku prišla tri mesiace predtým. Sestričky z nemocnice ma potom odniesli tam do sirotinca, po doporučení sociálky. Zrejme dúfali, že si ma niekto adoptuje, keď som bola malé bábätko. Ale nestalo sa."

„Už rozumiem."

„Až do osemnástich som si priala, aby si po mňa prišli príbuzní."

Ako Donar s Kate prešli okolo pavilónu primátov, Kate sa na Donara usmiala.

„A čo tvoje detstvo?"

„Podobné."

Posadili sa na lavičku a zahryzli sa do hotdogov. Sprvu bol zarazený, pokým mu Kate nevysvetlila, že to nie je zo psov.

„Narodil som sa v germánskom kmeni. Keď som mal päť rokov, otec zomrel zrejme v boji, tak ako množstvo ďalších mužov a preto náš kmeň prešiel do otroctva.Ženy preto pobili svoje deti a potom sa zabili sami, aby tomu unikli. Moja matka to tak však nechcela a radšej ma nechala v kláštore. Až potom ukončila svoj život."

Takú spoveď zrejme nečakala a preto ju striaslo.

„To je mi ľúto."

„Nebolo to tak zlé. Študoval som na mnícha. A čo som robil potom už vieš z knihy."

Kate si povzdychla a zrejme sa bála pýtať ďalej.

„Neviem, ako prežijeme celý jeden týždeň vo Washingtone. Ja viem, je toho tu vidieť dosť, ale..."

„Nemaj obavy, Kate. Tých pár dní utečie ako voda a potom vyrazíme ďalej."

„Aká je ďalšia zastávka?" spýtala sa namiesto toho, aby páčila detaily o Donarovom živote.

Vytiahol Katinu mapu a rozložil ju na stôl. Videl vyznačenú trasu, ktorú Kate pripravila a potriasol hlavou nad jej rýchlym plánovaním.

„Toto nie je cesta, ktorou chcem ísť."

„A aká je potom správna?"

Donar sa usmial a položil prst na mapu.

„Chcel by som vidieť Grand Kaňon."

Na chvíľu nastalo ticho, pokým to Kate nevstrebala.

„Čože to chceš?!"

„Áno. Chcem vidieť Grand Kaňon. Nebudem v tomto čase príliš dlho a rád by som z tohto sveta videl čo najviac."

Kate sa zatvárila previnilo.

Prikývla, hoci zrejme to bolo proti jej vôli.

Podľa správnosti by to mal byť on, kto počúva na slovo príkazy svojej pani, ale pri správnej manipulácii mohol byť aj z otroka pán.

„Dobre. Takže ďalšia zastávka bude Indianapolis. Počkaj, než si to prepočítam. Je to ... deväť hodíncesty!"

Donar sa zasmial jej náhlemu záchvatu paniky a radšej ju objal okolo pása.

„Správne. Preto si urobíme pár prestávok, aby sme si počas cesty oddýchli."

A možno sa o dva a pol mesiaca skutočne dostanú do Kanady.

„To chceš celú dobu šoférovať len ty sám?"

Pretože ona nemohla, bola len jedna správna odpoveď.

„Správne."