Prebudení 5 - Donar

8. Kapitola

Kate prežila nasledujúcich niekoľko hodín práce za recepčným stolom v stave nervóznej vyčerpanosti, ale stále sa cítila akoby snívala.

Mala jediné šťastie, že mala na šatni rezervnú košeľu a sukňu na prezlečenie, inak by celý deň chodila v preležanom oblečení a so strapatými vlasmi, čo by nevyzeralo pred jej nadriadeným dobre.

Nepotrebovala problémy.

Nebola dobrá herečka, ale dokázala pred ľuďmi udržať milý úsmev a prívetivé odpovede a tak zamaskovať vlastné problémy.

Tentoraz však jej problémy pramenili z nečakaného zdroja.

Kate dúfala, že sa rýchlo z tej nočnej mory prebudí, že si toho muža, čo ju na zvláštnej úrovni znepokojoval, len vysnívala a že keď sa rozhliadne po knižnici, nikde ho nenájde.

Bola dlhé roky osamelá, odkázaná len sama na seba, a vzťahu s mužmi sa, možno nie vlastnou vinou, vyhýbala a možno si jej podvedomie z tejto príčiny vytvorilo ideálneho muža.

Pripočítajte k tomu úder do hlavy a máte celkom obstojnú halucináciu.

Ale aj napriek viere v túto teóriu, zostávali pochybnosti.

Kate si udržiavala na tvári milý úsmev a snažila sa pokojne rozprávať s kolegami avšak aj oni vycítili, že nie je vo svojej koži, ale po noci strávenej za múrmi ich pracoviska, sa nemohli veľmi čudovať a nakoniec to nekomentovali.

Boli hlavne radi, že to nepadlo na nich.

Keď nastal čas obeda, Kate si vyzdvihla na vrátnici balíček s čínskym kuraťom v omáčke, ktorý si deň predtým objednala z jednej blízkej reštaurácie a vybrala sa ku schodisku.

Na jednej strane sa chcela presvedčiť, či mala halucinácie a na strane druhej túžila byť chvíľu sama.

„Nenaješ sa s nami, Kate?" opýtala sa jej kolegyňa Agnes, keď siahala po kabáte. „Ideme do talianskej reštaurácie za rohom."

Kate sa na ňu usmiala a pokrútila hlavou.

„Prepáčte, dnes nie. Mám ešte nejakú úlohu pre novú výstavu. Naobedujem sa tam," keď jej Agnes vrátila chápavý úsmev, Kate pokojne vykročila po schodoch.

Akonáhle sa dostala na chodbu, kde nikoho nezbadala, okamžite si vyzula lodičky, zhrabla ich do ruky a náhlila sa po chodbe až k salóniku, kde sa s Donarom rozlúčila.

Aj v tejto chvíli stále dúfala, že sa jej všetko len snívalo.

Avšak v momente, keď zabrzdila svoje kroky v dverách salónu, našla tam Donara v jeho prederavenom habite usadeného ležérne na pohovke, kde predtým zaspala.

„To snáď nie je pravda! Skutočne si tu!"

„Áno, pani moja. Som skutočný."

Vyzeral byť pobavený jej zdesením, ale Kate namiesto strachu cítila nervozitu a pochybnosti.

„Nechápem, ako sa to mohlo stať mne, ale prosím. Vesmír mal očividne svoje plány."

Kate podala Donarovi vrecko s jedlom. To posledné čo chcela bolo, aby ju obvinil, že sa o neho nestará, keď ho už sem priviedla.

„Tu máš obed."

„Ďakujem pani."

Donar rozbalil obal a keď ovoňal tú delikatesu jej doby, Kate sa trochu uvoľnila.

„Donar? Teraz by si mi mohol, prosím, znovu vysvetliť čo to všetko má znamenať? Nejako som to v tom polospánku nepochopila."

„Rozumiem, že je tomu ťažké uveriť. Ani ja som až do dňa svojho súdu neveril na kliatby, ani na Božiu odplatu. Avšak stalo sa a teraz som tu v dobe, ktorej nerozumiem a do ktorej nepatrím."

„Nevravel si náhodou, že si bol boží muž, teda mních?"

Donar znechutene potriasol hlavou.

„Skutočne som bol pre taký účel vychovaný a také bolo moje poslanie na zemi. Avšak po nejakej dobe som pochopil, že je moja práca zbytočná a tak po mnohých ďalších dobrodružstvách a príbehoch, ktoré by som teraz nerád rozoberal, som sa ocitol v situácii, ktorá ma preniesla sem."

Kate sa musela poobzerať okolo seba.

Pravda bola, že Donar skutočne svojim zjavom vyčnieval vo svojom prostredí, hoci práve teraz sedel v kópii historickej pohovky a všade naokolo bolo mnoho starých kníh.

Mnohí by ho možno považovali za bezdomovca.

Len jediná osoba v meste, možno aj v celom svete poznala pravdu.

„Stále tomu nemôžem uveriť. Takéto veci sa nestávajú."

„Ale hovorím pravdu. Kniha, ktorú máte v držaní je mojou kliatbou a pripomienkou, aby som vám slúžil a počúval vás. Trest padne na moju hlavu, ak sa nepodriadim."

Donar vzal do ruky príbor a nabral si prvé sústo. Jeho dychtivý a spokojný výraz potlačil všetky jej pocity viny nad tým, že ho drží v tajnosti.

Kate úplne stratila chuť do vlastného jedla kvôli celodennému stresu a útrpne si sadla do najbližšieho kresla. Neveriacky sledovala Donara.

Čo teraz s ním urobí?

Nemôže ho zobrať k sebe domov, lebo domáca by začala šíriť klebety, že je nejaká žena nízkych mravov a to Kate skutočne nepotrebovala.

Nemohla ho však nechať ani tu. Donar nebol žiadny historický obraz, alebo kniha, bol to človek z mäsa a kostí.

Jediné, čo mohla urobiť bolo, že sa opýta na jeho názor.

„Kam teraz pôjdeš, Donar? Nemôžem ťa zobrať k sebe, ale ani tu zostať nemôžeš. Čoskoro by ťa tu našiel nejaký strážnik a dal by ťa do väzenia."

Donar prikývol.

„Som si toho vedomý, že pre cnostnú ženu nie je moja prítomnosť v súkromných komnatách vhodná. Preto som sa rozhodol že zostanem tu."

„Ale čo tu budeš robiť?"

A ako sa skryje pred zrakmi strážnikov?

„Budem tu rozširovať svoje vedomosti, aby som pochopil tento svet. Nemusíte sa o mňa vôbec starať."

Problém však bol, že Kate sa starala.