Prebudení 5 - Donar

30. Kapitola

Po tom náročnom večeri o troch chodoch ako pre štedrovečernú slávnosť, sa hostia odobrali domov. Lepšie povedané, do ich pridelených izieb v sídle Paulsenovcov.

Zrejme tam bývali tak často, že im ich detské izby zostali až do dnes.

To by sa dalo považovať za výhodné, ak sú v meste a potrebovali by niekde prespať. Alebo mimo domova vyspať sa z kocoviny.

Kate však nemohla spať.

Počas tohto posledného večera hovorila viac, než za celý svoj život, na škole, skúškach a pohovoroch.

Jej nevlastný súrodenci chceli vedieť všetko o jej živote, práci a o ich ceste z New Yorku do Kanady.

Je taká zvedavosť vôbec bežná?

Nakoniec sa Katneskoro v noci, po rozlúčení s ostatnými, vrátila do svojej izby unavená a vyšťavená.

Len s veľkou námahou sa jej podarilo prezliecť sa do požičanej nočnej košele, dlhej až po kolená s jemným kvetinovým vzorom a uložiť sa do kráľovskej postele s baldachýnom.

Chvíľu ležala vo svojej posteli, ale pre všetko to vyčerpanie a nervozitu z nezodpovedaných otázok sa jej spánok vyhýbal.Nakoniec svoje úsilie vzdala a išla sa prejsť.

Kroky ju viedli sídlom, až skončila v otcovej knižnici.

Neuveriteľné koľko človek mohol za života nazbierať kníh. Bolo to až nespravodlivé.

Ale Kate sa konečne cítila ako doma.

Bolo to náročných niekoľko dní, ale tu si mohla oddýchnuť.

Chvíľu si prezerala knihy, chvíľu si ich čítala, ale stále cítila veľké napätie, ktoré nemohla vydržať.

Tak si sadla z náhleho popudu za pracovný stôl, ktorý zrejme patril jej otcovi, zobrala listy papiera a pero a začala si písať.

Len tak písala pre svoje potešenie, všetky svoje zážitky od toho večera, čo našla Donarovu knihu až po tento večer.

Pero písalo bez prestávky a myšlienky sa formovali na slová tak rýchlo, že Kate stratila pojem o čase.

Zrazu sa za ňou ozvali kroky.

Kate sa vydesene otočila, ale keď zbadala, kto ju našiel, upokojila sa a usmiala.

„Nemôžeš spať?" spýtal sa Donar, oblečený v pyžamových čiernych nohaviciach a v mierne poodhalenom župane.

Krátke čierne vlasy mal uhladené dozadu a porast na tvári mal upravený žiletkou.

Musela odvrátiť zrak, aby nezačala slintať.

„Nie. Mala som v hlave veľa myšlienok a nedokázala som sa upokojiť. Som vydesená."

„Chápem ťa. Je stresujúce zistiť, že si teraz dedička takého majetku. Si zrazu bohatá."

Nebola.

Ešte nebola.

A ani nevedela, či by to chcela.

Keď sa poobzerala, sídlo bolo krásne a obrovské. Nikdy si nedovolila ani snívať že by v takom bývala. Záhrada bola krásna, bazén bol dostupný a zamestnanci boli milí.

Ešte nevedela, čo všetko k tomu patrilo, ale určite toho nebolo málo.

„Neviem si na to zvyknúť. Tak som si chcela na pár minút vydýchnuť."

Donar sa zamračil.

„Už sú dve ráno."

Kate vyvalila oči.

Úplne stratila pojem o čase.

„To už?"

„Áno. Chceš sa vrátiť do postele?"

„Asi áno," Kate sklopila pohľad a nadýchla sa. Chcelo to odvahu.

„Donar?"

„Áno?"

„Chcela by som sa ťa opýtať. Ani nie že opýtať, ako skôr ti povedať. Viem, že som ti na obtiaž, ale-"

„Len to povedz," usmial sa Donar. Nebavil sa, len ju chcel upokojiť.

„Páčiš sa mi. Mám ťa rada viac ako len priateľa. Chcem, aby si to vedel."

Donar natiahol ruku a zdvihol jej bradu, aby mu pozrela do očí.

„Som rád, že si mi to povedala. Opätujem to a nikdy si nebola na obtiaž. Rád s tebou trávim čas."

„A nevadí ti to? Čo Dalia?"

„Ona už nič neznamená. Vlastne mi pri poslednom stretnutí povedala, že ju obťažuje moja pozornosť."

„To je mi ľúto."

„Došlo mi, že mi city nikdy neopätovala. Preto som tu pred tebou s čistým svedomím. Ak ma teda chceš."

„Áno. Len s tebou som šťastná. Chcem byť len s tebou."

Donar podal Kate ruku a ona ju prijala.

Spoločne sa vrátili hore a na pár okamihov nemysleli na hrozbu Donarovej kliatby.