Prebudení 5 - Donar

34. Kapitola

Stretnutie s pánom Beitelom bolo dohodnuté na nasledujúci deň, pred jedenástou v jeho kancelárii.

Ešte predtým sa však všetci Paulsenovi dediči stretli v kaviarni cez ulicu, aby pomohli Kate prekonať stres a nervozitu, ktorý na nej bol na prvý pohľad vidno.

Prišlo to na ňu zrazu ráno.

V noci bola ešte v poriadku, pretože bola s Donarom a jeho dotyk bol pre ňu ako balzam na jej traumatizovanú dušu, ale po prebudení bola sama a prepadli ju nepokojné myšlienky.

Čo bude s jej prácou?

Čo povie pánovi Morinovi?

Ako to bez nej Agnes zvládne?

Čo bude s jej bytom?

Ako zvládne toľko peňazí?

Bude tam v tom obrovskom dome sama?

Donar bude predsa čoskoro preč.

Všetky tieto myšlienky ju zvnútra ničili a mala chuť preplakať celú noc, keby mala tú možnosť a čas navyše.

Ale to nemala.

Preto chceli, aby si dala kávu.

Donar sa tváril vzdialene, akoby vzdal svoj boj, očividne si aj on spočítal, koľko času mu s Kate zostáva a vzalo ho to.

Tak ako Kate.

Tri splny sa blížili k svojmu koncu.

Usadili sa na vonkajšej terase, spojili stoly a nechali na seba svietiť letné slnko, aby si vychutnali pekné ráno.

Čašníci im priniesli okrem objednaných káv aj tiramisu, čo bol nápad Arnolda, pretože mal slabosť na sladké. V službe si ich nemohol vychutnať.

„Volal som s políciou v Salt Lake City," povedal Nathan, ktorý sa k nim nakoniec pripojil.

„Čo povedali?" opýtala sa Adelyn.

„Našli vaše auto, Kate. To sú dobré správy, nie?"

„Áno, to sú. Kde ho našli?"

Nathan sa usmial.

„Tí zlodeji zaparkovali vaše auto na parkovisku pri obchodnom centre. Nič nechýbalo. Ešte hľadajú vinníkov, ale auto poslali späť do New Yorku. Vaše kufre poslali sem. Za pár dní budete mať svoje veci späť."

„To je skvelé."

„Áno. A zvláštne. Prečo auto opustili a nerozpredali ho na súčiastky?"

„To je na polícii, aby zistili pravdu."

Kate mala skutočne starostlivých súrodencov. Začínala ich mať rada. Prijali ju neuveriteľné rýchlo a začali jej hovoriť do života, akoby spolu vyrastali.

Malo by jej to vadiť, ale nevadilo.

Rozumela si aj so švagrinami a švagrom, len deti pre ňu boli ešte stále citlivá téma.

Nevedela sa pri nich upokojiť, nevedela sa s nimi hrať, alebo sa s nimi rozprávať.

Ale oni boli trpezlivé deti a učili ju ako sa hrať.

„Mala by som už ísť," povedala Kate a postavila sa.„Nech na mňa pán Beitel dlho nečaká."

Lavern odložila šálku a prehodila si kabelku cez plece.

„Pôjdem s tebou," povedala. „Odprevadím ťa k dverám kancelárie nech neblúdiš."

Kate prikývla a usmiala sa.

„Ďakujem."

„Veľa šťastia."

„Hlavne pevné nervy."

S posledným ohliadnutím za smutným Donarom sa ženy vybrali do budovy, kde pán Beitel pracoval.

Vyšli na tretie poschodie budovy, ktorá pripomínala niekoľko úrovňové bludisko aKate bola nakoniec rada, že ju Lavern odprevadila.

Nemala práve náladu na to, aby chodila po budove stratená, ako v Minotaurovom labyrinte.

Nikde nenatrafili na živú dušu, až mala Kate pocit, že sa prechádzajú po meste duchov. Ešte pred pár dňami tu bol čulý ruch a dnes sa chodbami ozývali len klapoty ich podpätkov.

Pri dverách s menom Beitel, rodinný advokát zastavili.

„Veľa šťastia, Kate."

„Ďakujem za pomoc, Lavern."

„Kedykoľvek. Zajtra nezabudni na našu spoločnú manikúru a pedikúru. Prídem po teba."

„Budem sa tešiť."

Lavern sa s prikývnutím otočila a vybrala sa k odchodu. Klepkanie jej podpätkov sa ozývalo ešte dlhú dobu po tom, ako ju Kate stratila z očí a to znamenalo, že zostala sama.

Kate sa nadýchla a vydýchla na upokojenie.

Nebude predsa sama. Má rodinu a teraz to len podpíše. Po upokojení otvorila dvere.

„Dobrý deň."