Presne pre ne sme

obligácia autentickosti

Chceli by zviazať
hrot pera
a sklon
miery jeho písania.

Chceli mi vziať
ako opera
aj ston
aj všetky moje zlyhania.

Netušiac,
čo písanie znamená.
Že nedá sa
konštrukciou
uzemniť.
Nedá sa
deštrukciou
začleniť.

Ako ja
je nevtesnateľné
do obdoby logiky.
Je prekliatím
i požehnaním
perilstatiky
mojej gotiky
v tube
zamestnanej
prozreteľne.

Je vyčínaním
neforemným
neformálne
v ume.

A ak iné ho chceš,
bude v urne
spopolnené.
Nebude vo mne.
Nebude o mne.

Tak mi nalej
niečo
nebudem sa pýtať,
že čo.
Aby som písala,
čo sa páči.
Aby som získala
potlesk, čo značí
že som zmestená
zmenená
do šablóny.

Že som podviedla
zneistenia
a znečistenia
pravdy, pády, znenia
seba.
Že som podviedla
svoje ja, mňa ako som celá.

Vytvor atrapu
človeka
a z nej
skús riadok napísať.

Vytvor mapu,
ktorá nebola
zlomená osídlením
prsta dávnej
poznanosti.

Kapitulujem
karhám
kalkuľujem
slovami
zbraňami
zábranami.
Manipulujem
majúce milosť
všetky hranice.

Nechajte nepochopené,
nechoďte nerozchodené
prehovárať k behu.

Nedajte nezlomené
nerobte z bohatstva biedu.

Autenticita
automatickej
aj somatickej
vášne.
Obligácia
berúca
vážne
všetko len nie seba.

Je to vážne,
keď si nechávame
zobrať kusy
súkromného sveta
vyryté do nezmyslov,
čo píšu z nás.

Je to zvláštne,
keď sa obávame
žobrať o sny,
kým zmena
podáva rozvodové papiere.

Keď nechávame
tichom konformity
víťaziť
kvantá más.

Keď znesieme
zneistenie
a život našich slov zmetením
zo stola ponuky
asketikom pôžitku
vyrazíme dych.

Nech hľadajú,
keď chceli nám vziať dotyky.
Nech hladujú,
keď neboli aspoň opití.
Vetami
nepochopiteľnými
každému.

Bohovskému
chabému
účinku výstrednosti
našej veľkoleposti.

Vražde
neopakovateľnosti,
ktorou si.

(19:11)