Ja a sentimentálnosť,
my a ty, skrytá zlosť.
Napredujeme.
Nekupujeme
spolu spomienky
a do klietky
napratávame
ich bez cenoviek.
Určujeme samé,
čo je ako drahé.
Milované
memorované
v pobalámutenej hlave
nechávame
tak.
Lebo ani jedna z nás
nevie sa vzdať
krehkého materiálu
tichého ceremoniálu
uchovať,
čo čas chce vziať.
Čo zapredať
by bolo možné.
Zajtrajškom mazať môžme,
ale odmietame.
A takto zamotané
v prievane
debaty družnej
zomierame.
Od citov
dotykov chyžnej,
pri ktorej sa ocitol
pocit prítomnosti,
ktorej sme dlžné.
Sabotujeme
služby
sústredene slabé,
cítiť čerstvé periny
bez ryhy
bez špiny
bez sentimentality.
Vyprané.
Nepoznamenané.
Nepoznať nové
potenciálne
odpovede,
na tie isté nechápania.
Vysvetlí niekto
pani na S,
že keď vyčerpáme,
to čo máme,
na čo spomíname,
nezostane jej dôvod
na prežitie ?
Lebo zabudli sme žiť pre tie
nové
inflácie okamihov.
Bude ju stáť život,
ignorácia súčasnosti.
Pomôžem sentimentálnosti
do budúcnosti
rozchodom s ňou
dnešným dňom,
aby staré námety
na naše debaty
neomrzeli.
Dám šancu okamihom,
čo tu ešte neboli.
Keď nové
prídu a odznejú,
aby tiež tak boleli.
Aby sme osameli
a k sebe sa nazad vrátili.
(20:08)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
