Šumí
sušienka v káve
a spomienky dávne
ožívajú
v hlave.
Malé.
Nepredajné.
Za všetko, čo mali sme
a nemáme,
lebo bolo nám vzaté.Neprestajne
spomíname
na tých, čo
nepamätajú si.Čo zabúdajú,
že raz boli
malí
a mali
svoje sústavné sny.Sa nazdávajú,
že uzavretá kapitola
je nenavrátiteľná.
Spoznávajú,
že túžba po rekapitulácii
býva nenahraditeľná.Do takej miery
znesiteľná
až kým je
neznesiteľne
nepochopiteľná.
Zavretá do inštitúcii.
Zovretá
v srdci.Mali sme
pokoj, ľahkosť dní.
Zvládnutý
čas, čo nás ušetril.
Nevinné oči
očakávaní
modlitebných otvoreností.Otravnú
nechuť zaspávaní
pri radosti
z bdelosti.
Esenciu fantázii
nerozobranú
do definíciiNemali sme kávu
s pocitom odžitej
naplnenosti.
Schopnosť
spomenúť si.
Vzdať hold
minulosti,
ktorá nám nebola odovzdaná.
Tej, ktorá bola len so strachom
očakávaná.Detstvo
ako mesto
nájomníkov,
čo vysťahovať
sa sú nútení.
Sme tie deti
dospelosťou znudení.A všetko to,
čo máme v sebe
neprejavené,
znova chceme
nezamenené.
Staré mesto.
Preniesť sa cez to.Čo ešte mať smieme
a kedy dospejeme
k detstvu zase?Kedy sú tie momenty,
kedy tvoríme monumenty
maličkostí
našej malosti?
S kým
v chamtivosti
vraciame sa tam v čase?
S kým
unikáme dospelosti?(14:00)
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Presne pre ne sme
ŞiirPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...