Vychladnutá káva,
lebo ľúto mi je vypiť
nápoj trpký a sladký
súčasne.
Dlhodobé rána,
lebo ľúto mi je nezachytiť
slnečný svit,
kým v dni uviazne.
Nesfukujem sviečku,
čakám kedy sama uhasne.
Zavrhujem liečbu
zlomeného srdca,
lebo nárok ľúbiť
je základným právom
neobmedzeným časovo
a návratovo.
Je mi úžasne
začínať nanovo.
Predlžovať spánok
bojkotom budíka.
Motať sa
v bežnostiach
zmeškaného rýchlika.
A nebežať za ním,
keď nebude stihnutý mnou.
Chôdzou pomalou
nemať cieľ prechádzky.
Počítať vrásky
namiesto trofejí.
Lebo starnutie sa podarí,
keď je dennodenne vnímané.
Keď je vítané.
Keď nechávam samostatnosť
javom,
na ktorých mi záleží.
Keď ľúto mi je
vziať posteli
teplo, ktoré zanikne,
keď na nej nik neleží.
Bojujem za
ukončenia
malých chvíľ
opojenia.
Bojujem nech
urýchlenia
netýkajú sa ma.
Bojujem za
zachytenia
slávnych žíl
ľudského srdca bitia.
Bojujem,
lebo ju zjem.
Spomalenú
malú výhru,
kým ešte som tu.
Kým patrí tanieru,
kým nemá derniéru.
(14:28)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
