Pomaly žime
do poslednej chvíle.
Do povedanej knihy
brzdime okamihy,
lebo majú
nepovolenú rýchlosť.
Lebo utekajú
ako sa ponáhľajú,
keď hľadajú
pomalých žijúcich.
A keď sa nás chytia,
sa nezastavia.
Nespomalia.
Tak musíme my.
Tento kompromis
všetkého plynúceho,
ale pomaly,
je vykúpenie z väznice analýz.
Nádychom
sedemsekundovým
vydýchnuť pocit nový.
A to ten,
že pomalý je deň.
Taký, ktorý kreslia
na nečisto do dreva
ostrou ceruzkou počínaní
a režú dlhé hodiny
tupým nožom
v zabúdaní.
Taký, ktorý im chutí
a vybrali si trápiť sa v ňom
pokušeniami
zhltnúť všetko krásno naraz.
Keď nespomalíš,
spomalí ťa náraz.
Nenazdáš sa
až sa zbadáš.
Okradnúť samých seba
porušeniami prežúvania.
Na to by nás bolo.
Spomaliť až
v čase umierania,
keď preteky vyhrá Neskoro.
(19:09)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
