Presne pre ne sme

terapia

Teraz
teror
teba
neznamená
tak veľa
ako predstava
akej nechávaš
sa náležať.
Akej zadávaš
sa záležať.

Zaželať
túžim
zabľúdeným dušiam,
zaľúbeným ružiam,
zazmluvneným očiam
zaslúžený močiar.

Aby tam
tŕňom
a šípom
a všetkému
peknému,
čo zdá sa byť príšerné,
čo bolesťou vyfarbené je,
dali posledné mávnutie.

Zákutie
venované
menované
dolorizmom,
aby zmizlo,
keď zvládli
vydržať.

Vydržať
do posledného
poobedného
nádychu po plači
a močiar nech sa uráči
to všetko pohltiť.

Lebo zaslúžia si
šťastne žiť.

A keď sa znova im
zapáči
svet a jeho nepríčetné
prominentné zápasy
a zásahy dualizmu,
všetky matérie
zasvätené
spiritualizmu.

Všetka úplnosť
a preplnenosť súcna.

Do budúcna
sa stratí
obsah močiara,
bolesť rozsiahla.
Nastane žatva
esencie lákavá,
čo terapia zasiala.

Lebo, ak prežijú
terapiu
a všetko, čo mení,
otrasné otrasy
a nezbláznia sa
z nekrásy,
tak im svet
patrí už teraz celý.

(15:27)