Môj rukopis
a pevný stisk
pier na papieri,
dvier na pranieri.
Pýtaš sa,
kam mieri?
Čo ak nemá smer?
Iba sklon,
iba intenzitu
a farbu tuhy len.
Kým budeme
všetci tuhí
zabudneme,
kam ona blúdi.
Kam sa ubrala,
koho ukradla,
zmanipulovala
vetami
a vyztužila
výstrahou, že sa nevráti.
Že sa nezopakuje
ani jeden ťah.
Že čas bol jej vrah.
Môj rukopis
do tvojich rúk mieri
ako redukcia
impozantnosti
samotnej duše
na našom papieri.
(18:30)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
