Presne pre ne sme

dopamínové abstinencie

Keď opadne
entuziazmus
na výmenu
pripadne
hnus
prípadne
zálusk,
čo obdarenú
má abstinenciu.

Tak skús,
ohodnotiť šťastia
promile
a jeho víza
najväčšej rozpálenosti.
A potom vytriezvi,
dozrej
a zapisuj svoje
skormútenosti.

Po tom,
čo odžiješ
si extázu,
prichádza úpadok
entuziazmu,
čo prehĺbený je
intenzitou radosti pred ním.

Pocítiš útulnosť
mramora
a nehostinnosť perín.

Čo udáva termín,
kedy dobre ti je
a kedy zle po dobrote.
Kedy ukončuješ závrate
radostného vyčínania
dopamínu,
dopúšťaš sa
opúšťania,
jeho rytmu
pre túto chvíľu.

A z mora
do jaskyne
vyplavená
je loď
z vĺn.
Jeden skok
delí krásu
a škaredosť,
málo a dosť.
Pokoj a zlosť,
čo sú pohádaní.
Sú zmorení
v moriach pobláznení,
keď nov strieda spln.

A keď naplní sa
more radosti,
jaskyne pohlcujú
lode unášajúce
ľudí do tichosti.

Do úmornosti
úmorí
a tíšiace lakomosti
radosti
uspávajú vlnami sviatosti
za hroby.

Lebo pochovaná
je šťastná dopamínová
výletná nová
ponorka vôd
so strmými prúdmi.

A plaviť sa bez
kyslíkovej bomby
a honby za šťastím,
nech každý si privlastní
osobitne.
Neodbytne
je risk.

Keď opadne entuziazmus
na vine
je nenásytnosť
a precíznosť.

Údolie horskej dráhy
emócii
má dno svoje .
Decentnosť
má svoju dekadentnosť.

Má svoje jaskyne.
Má svoje storno
pre výstredné svetlice
ponor do
poslednej stanice.

Tak nech si zvykne,
každý na mori
každý v živote,
že nie je trvanlivé
ani entuziazmom plné
prepitné
od radosti pocitu
nášho pobytu
tu.

A zároveň,
že jaskyňu
úpadku dopamínu
nemožno dlho skúmať,
lebo v nej nie je toho toľko
hodného zabúdať.

A kto raz zažil
entuziazmus
nikdy nezabudne,
ako sa k nemu dostal
a ako oň prišiel.

Tak ako loď
nezabúda,
kedy námorník
z nej,
odišiel.

Jeden vchod
a súčasný východ.
Nech hnus zotrvá,
to je sloboda
nechať nech je prítomný.
Dopamínový úpadok,
dno údolí,
jaskyňa a jej vchod,
lebo každý vie,
o čom sa hovorí,
keď kričí človek v mizérii:

„Vráťte mi moje šťastie,
zaplatím zaň dane,“
tak potom prídu
abstinencie dopamínové.

(9:11)