Najťažšie je
lúčenie s krásou.
So svetlom,
keď už si zhasol.
Najťažšie je
povedané zbohom
miestam, kde bol dôvod
byť neobmedzene,
žiť bez konca.
Z altruistu
lakomca
robí lúčenie
s tým,
čo bude akoby nikdy ani nebolo.
Nič nie je na stálo,
a preto sa lúčime
denne
niekoľkokrát.
Dvere dokorán
sú jediná nezmenená
realita v dome,
kam vrátiš sa,
keď vytratíš sa.
Ak prievan
nezničí plány,
ak zákusok na tanieri
nebude planý
a cukorničku
na chvíľočku
nepresunieš inam.
A zmeníš osud kobercu,
o ktorý zavadíš nohou
v túžbe odísť do ríše snov,
keď už si vypol
to svetlo,
s ktorým sa na noc pokaždé lúčiš,
keď deň ťa zmohol.
A mesiacu
dávaš do rúk dôveru,
že pokiaľ budeš spať,
nech on bdie,
nech on vie,
po čom smútiš
o čom zúriš
a prečo spíš
tak plytko
a krátko.
Prečo sa budíš,
keď ešte nie si pripravený
pozdraviť ráno,
keď ešte lúčenie zhasnutím
večerným nedokonalo.
Zvládlo to
a zvládneš to aj ty.
Neustále
udávať posledný
pohľad a posledné
obzretie sa,
za kompozíciou perín,
čo chyžná zmení.
Za kompetenciou
chcení,
čo ktosi preverí
a odpovie,
že nie to čo chceš
to nie je to, čo dostaneš.
Keď lúčiš sa s krásou
akoby niekto predčasne
zhasol.
Akoby do postele
máš ísť skôr
ako chceš.
Unáhlene.
Akoby nezvládneš
ten des tmy.
Ten posledný
okamih
keď vecí sú takto
tak príšerne krátko,
kým spíš.
(11:27)
YOU ARE READING
Presne pre ne sme
PoetryPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...
