Najťažšie je
lúčenie s krásou.
So svetlom,
keď už si zhasol.Najťažšie je
povedané zbohom
miestam, kde bol dôvod
byť neobmedzene,
žiť bez konca.Z altruistu
lakomca
robí lúčenie
s tým,
čo bude akoby nikdy ani nebolo.Nič nie je na stálo,
a preto sa lúčime
denne
niekoľkokrát.Dvere dokorán
sú jediná nezmenená
realita v dome,
kam vrátiš sa,
keď vytratíš sa.Ak prievan
nezničí plány,
ak zákusok na tanieri
nebude planý
a cukorničku
na chvíľočku
nepresunieš inam.A zmeníš osud kobercu,
o ktorý zavadíš nohou
v túžbe odísť do ríše snov,
keď už si vypol
to svetlo,
s ktorým sa na noc pokaždé lúčiš,
keď deň ťa zmohol.A mesiacu
dávaš do rúk dôveru,
že pokiaľ budeš spať,
nech on bdie,
nech on vie,
po čom smútiš
o čom zúriš
a prečo spíš
tak plytko
a krátko.
Prečo sa budíš,
keď ešte nie si pripravený
pozdraviť ráno,
keď ešte lúčenie zhasnutím
večerným nedokonalo.Zvládlo to
a zvládneš to aj ty.Neustále
udávať posledný
pohľad a posledné
obzretie sa,
za kompozíciou perín,
čo chyžná zmení.Za kompetenciou
chcení,
čo ktosi preverí
a odpovie,
že nie to čo chceš
to nie je to, čo dostaneš.Keď lúčiš sa s krásou
akoby niekto predčasne
zhasol.
Akoby do postele
máš ísť skôr
ako chceš.
Unáhlene.Akoby nezvládneš
ten des tmy.
Ten posledný
okamih
keď vecí sú takto
tak príšerne krátko,
kým spíš.(11:27)
ESTÁS LEYENDO
Presne pre ne sme
PoesíaPoézia zaobaluje život do pekných slov aj keď je plná nezmyslov. Pýta sa na slobodu, tomu, kto v šuflíku ju väzní, a predsa si ju nikto neprivlastní. Prídeme do istého bodu, kedy potrebujeme únik ako ona. A prichytení v noci čítame ten zlomok preží...