Keď Kai zistí, že zmluva, ktorú uzavrel, je zrušená, rozhodne sa ísť zistiť, čo sa pokazilo.
To čo sa pokazilo, má meno. Adrianna.
Keď jej otec dal jeho spoločnosť, spravila nejaké zmeny. Zmeny, ktoré sa Kaiovi moc nepáčili.
On chce kúpiť jeden z je...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Naše lietadlo odlieta až o 10:30, ale už od šiestej som nemohla poriadne spať.
Premýšľala som nad tým, ako mám Rogerovi povedať, že predávam tento hotel. Myslím si, že to vie. Už včera pri prehliadke mi naznačoval, že nech je akékoľvek moje rozhodnutie, nebude mi to vyčítať. Aj tak mu to ale musím povedať.
Obliekla som si zelený oblek, ktorý mal veľké sako a nohavice mali vysoký pás a elegantný, voľný strih. Pod otvoreným sakom som mala biely top, ktorý sa podobal čipkovanému korzetu. Všetko ostatné som zbalila do cestovnej tašky, ktorú som nechala pri dverách, aby ju neskôr niekto mohol zobrať a odniesť do auta.
S hlbokým nádychom som vyšla z izby, mieriac za Rogerom, aby som mu povedala moje rozhodnutie.
Keď som zišla po schodoch, chcela som ho ísť hľadať do jeho pracovne, ale našla som ho na recepcii, kde sa rozprával s Cassandrou.
"Slečna Keller, dobré ráno." Keď si ma všimol, ihneď ku mne podišiel.
"Dobré ráno." Sklonila som hlavu v pozdrave. "Je tu lepšie miesto, kde sa môžeme porozprávať?"
Ťažko si vydýchol. "Samozrejme. Poďme do zasadacej miestnosti." Rukou ukázal smer a ja som ním vykročila.
Dvojitými drevenými dverami sme prešli do miestnosti s veľkým dreveným stolom, okolo ktorého bolo šesť sivých stoličiek. Sadli sme si oproti sebe, na dve najbližšie ku dverám.
"Roger, ja..." Zastavila som sa. Prečo je také ťažké dostať tie slová z úst? Keď som ležala v posteli, nahlas som ich hovorila dookola, ale teraz keď je ten čas, nemôžem.
"To je v poriadku, slečna Keller." Prikývol s úzkym úsmevom. "Viem, že ak by to nebolo nutné, nerobila by ste to."
"Mrzí ma to." Úprimne som povedala. "Nemôžem vám dať peniaze, ktoré potrebujete bez toho, aby som ohrozila celú spoločnosť. Pokúsim sa nájsť niekoho, kto odkúpi hotel so všetkými zamestnancami, ale nebude to ľahké."
"Chápem. Ďakujem, že ste nám aj tak dali šancu. Nemuseli ste tu ísť, ale išli ste. Vážim si toho."
"Ste dobrý prevádzkar, Roger. Ak by ste chceli, vedela by som vás preložiť do iného hotela, ale nie tu v Nemecku. Museli by ste byť ochotný sa sťahovať a ja viem, že máte rodinu, takže to nie je ľahké rozhodnutie."
"Vážim si vašej ponuky a popremýšľam nad ňou. Ocenil by som, ak by ste nám dali čo najskôr vedieť čo sa stane s hotelom. Musím sa uistiť, že personál bude schop..."
Náš pokojný rozhovor bol hrubo prerušený chlapom, ktorý vtrhol do miestnosti ako barbar. "Dobrý deň."
"Prepáčte, tu nemôžete byť." Roger sa postavil zo stoličky a otočil sa ku dverám, ktoré boli za ním.
"Oh, nie, som presne tam, kde mám byť." Pristúpil k nám. "Slečna Keller, že?" Ukázal na mňa rukou.
"Uhm, áno? Poznáme sa?" Nadvihla som obočím a prezrela si chlapa predo mnou.
